Wednesday 17 December 2008

Panama

Po tyzdni v tichom rajskom mieste presun do Panama city.




Colon z oblakov.
Akoby hrozila apokalypsa, vzadu zuriace pramene, zeby Mordor. Colon je znamy tym, ze je vraj este nebezpecnejsi. Vsetci tam chodia za obchodom, za smelinarstvom. Lacna elektronika a vselico ine dovezene lodami z celeho sveta.

Kontrast medzi modernou a starou Panamou



Kopec ludi, nebezpecne zakutia. Citila som sa tam viac ohrozena ako v dazdovom pralese. Zlata dobra Cartagena, kde si skorymi rannymi hodinami kracam sama domov a kde okna v centre nemaju mreze. Pravdaze zavisi, kde clovek byva. V Paname mi nechceli dovolit po zotmeni ist samej nikde, dokonca aj pocas dna ma policajti zastavovali v niektorych oblastiach, co tam robim a ze ci nemam strach, ze by som tu sama nemala byt. Pravda je, ze som nebyvala v tej najlepsej stvrti.

Panama Viejo, potencialne nebezpecna stvrt
Co sa mi vsak na Paname city paci v porovnani s Cartagenou, par kilometrov za mestom su hory, narodne parky (napr. NP Soberania) je to kde ujst na vikend. A veru pekne su to zakutia, dazdove pralesy.




Hory v strede Panamy



Narodny park Soberania (len 50 km od centra)

Mesto je vsak dost znecistene, na plazach sa nekupe, bude to zrejme aj tymi tisickami lodi, ktore preplavaju kanalom. Akurat sa zacalo s prestavbou, nove cesty, lebo trafic je strasny a umely ostrov s najdrahsou obytnou stvrtou ci nove relativne ciste plazy. Uvidime ako sa to tu zmeni za par nasledujucich rokov.



Pestrofarebne autobusy zdobiaci niekedy fadne spinave ulice.



Prechadzka plazou

Konecne som si vyskusala sa pohrat s vlnami, par sa mi ich podarilo chytit. Len skoda, ze nebolo viac casu vyskusat aj skutocnu dosku. Na plaz sme sli az okolo 100 km od hlavneho mesta, kedze tam sa neodporuca kupat.


centrum celkom pekne, ale Cartagena ma rozmaznala, na nu sa maloco vyrovna v Latinskej Amerike.


Ruiny povodneho mesta, ktore bolo vypalene a z ktoreho sa ludia prestahovali do dnesneho stareho centra.
Panamsky kanal nebol az taky vynimocny. Aj ked je pravda, ze je to uzasna stavba a ze tam zahynulo neskutocne vela ludi pocas vystavby, ale ked na to tak hladite, vyzera to celkom obycajne, ako nejaka rieka. Lode boli vsak poriadne obrvoske, take som uz dlho nevidela a ta kolona cakajuca na prechod z Karibiku do Pacifiku ci naopak.

Cakajuce lode na povolenie prejst kanalom


Svetoznama stavba Panamsky Kanal, spojenie Ticheho oceanu s Atlantickym cez Karibske more.


Plavebne komory, v ktorych lode prekonavaju rozdiel v hladine.

Celkovo je Panama dost ovplyvnena Amerikou, ved tu aj pouzivaju dolare. Mc Donaldy, KFC a ine spolocnosti pripominajuce tak rychlo sa siriacu globalizaciu.
Ale aj napriek tomu hlavne juhovychodnej casti je stale pocetne zastupenie povodneho obyvatelstva. Nadherne ostrovy San Blas su obyvane len indianskym kmenom.












Zdrzala som sa tam vsak kratko, skoda, ze sa mi nepodarilo navstivit vzdialenejsie regiony. Praca volala spat.

Monday 15 December 2008

Costa Rica

Konecne po par mesiacoch kvazi intenzivnej prace nejaka ta dovolenka. Nenechala som si to ujst, a teda sup ho na skok do blizkych krajin.
















V Costa Rice sme sa ocitli na polostrove Osa, juh pacifickeho pobrezia. A par dni sme sa motali po dazdovom pralese. Teda veru nie nadarmo sa vola dazdovy, a to pomaly ale iste zacina obdobie sucha. Rano nas budili vrieskajuce opice (zo 4 druhy) a skriekajuce tukany, papagaje ci kadejake ine tvory. Cez den sme pozorovali lenive lemury, stopy pumy, jedovate hady, zaby prekvitajuce farbami ci pavuky. Ostatne druhy si uz ani neviem pospominat a slovenske nazvy uz vobec. Napada ma tak akurat anglicky ci spanielsky.
















































































































Jedneho dna sme sa vybrali kuknut miestne vodopady, trosku sa okupat. Mne sa tam volajako zapacilo a tak som pekne pokracovala chodnickom v domneni, ze sa napojim na iny chodnik, ktorym sa budem moct vratit. Bolo uz neskor poobede a ja si v sandalkach opatrne kracam, brodim horske bystriny, ale nie a nie sa dostat tam kde chcem. Zacalo sa zmrakat, padlo rozhodnutie vratit sa spat tou istou cestou. Tak ako som dovtedy kracala pomaly a s respektom pozerala ci sa nejaky jedovaty had neplazi chodnikom, tak o to rychlejsie som sa vracala, chvilami az utekala, horkotazko vidiac kde presne idem, aby som este aspon aku tu cast presla za sumraku. Samozrejme ako naschval, celovka bola omylom zapnuta, tak sa mi vybili baterky. Namiesto chodnika bol chvilami bahnovy kupel noh, asi si viete predstavit ako sa mi chodidla smykali v sandaloch. Mala som trosku respekt, citila som sa ako stvana zver, v mojou pripade tmou. Dorazila som za uplnej tmy naplnena euforiou a spokojnostou..




















Ine dni som sa flakala po panenskych plazach, nacuvala hukotu mora. Obrovske vlny tahajuce za sebou okruhliaky do vecnych lovist nekonecneho mora.

Iny kusok raja. Ej veru stale mame nadherne zakutia na Zemi. Vsadili tu na ochranu prirody a celkom im to vyslo, co sa tyka politiky turizmu. Nasi by sa mohli trosku priucit.

Let ponad panenske lesy, rieky ci plaze v malickom lietadle pre par ludi bol pre mna zazitkom.
Krasna je Costa Rica, ale preplnena turistami. Hlavne amikmi, ktori si vychutnavaju vlny pacifiku ci sa flakaju po miestnych kopcoch. Paradoxne letenka zo statov je lacnejsia ako z Colombie, a to tu clovek zarobi niekolko nasobne menej a je to blizsie.
Vymena strechy.

Monday 20 October 2008

Raj na zemi

Hola...hola... z hor i z mora sa vola..

po dlhsej dobe som tu zas a veru po tych mestskych zazitkoch by sa patrilo napisat aj nieco z prirody. Nie nebojte sa, nezabudla som uplne na hory ci panenske plaze.






A tu moj film z detstva pokracuje. Minule to bolo o Hriesnom tanci a tentokrat?
Ocitla som s v Modrej lagune i vo Winnetuovi, nadhera. Ej veru paci sa mi tento zivot detskych snov.

Vybrali sme sa do Santa Marty, narodneho parku Tayrona a okolia.

Ocitli sme sa na mieste, kde sa rieka stava morom, v raji. Cirocizna voda, sladka a slana, striedame chute, teploty i farby. Nechame sa unasat vo vlnach rieky, drobne kamienky masiruju nas chrbat v jej plytkych utrobach a nahle velke morske vlny nas pohlcuju a hraju sa s nami. Chvilu si hore a chvilu dole.. voda, vzuch. Zmysli sa naplnaju zivlami. Citis len ine tela ako sa v tom mlyne chvilami prepletaju a par metrov dalej ta to vypluje a necha oddychnut naplneneho blazenostou. Doplavame k brehu, prebehneme kusok plaze a sup ho znovu do rieky. Skok zo skaly, plavanie jaskynnymi priestormi a opat sa vlnky do nas zakusli. Pod vodou badas ako sa niekto k tebe priblizuje, zeby indiani, aky to zazracny moment, nevies ci je to realita a ci sen...

A nahle iny pribeh sa zacal odohravat. Nadhernym prostredim sa priblizujeme k vodopadom, niektori pesi, ini na konoch ci muliciach. Ked k nim dorazime citim sa ako male indianske dievca na striebornom poklade. Skaceme z vodopadov, niektori i zo stromov, prirodne bazeny, prirodne sprchy, niekolko terasovytych kaskad, lezieme takmer az na samy vrchol a ten pohlad. Moje telo bolo opat zaplavene stastim.

Ina scena sa odohravala na ostrove, kde sme sa predierali bahnom a zaplavenymi chodnickami povyse clenky. Tri cudzinky a par domorodcov. Najprv to baby skusali preskakovat, ale bahna bolo coraz viacej, tak to nakoniec vzdali a presli naboso. Ja som si vychutnavala chodenie v sandalkach. Na zaver sme boli cele dostipane a do polpasa od blata a samozrejme trvalo nam to dvakrat dlhsie ako normalne, ale ten stalo to za to. Cakala nas nadherna panenska plaz so zapadom slnka. Dorazili sme presne vcas. Ale akoby to nestacilo, po zotmeni zacalo druhe dejstvo. Sup ho do mora. Nahle sa volaco rozziarilo, citila som sa ako v
rozpravke. Fosforeskujuci plankton vsade navokol. Jemna ziara okolo nahych tiel. Tisice trblietajucich sa carovnych hviezdiciek a bozke nebo posiate hviezdami nad nami, akoby sme plavali v tom nebi.

Dalsi zazracny den - Vulcan Totumo. Na skok od Cartageny. Predstavovala som si nejaku vacsiu sopku, na ktoru musime vyjst, hura, znovu sa trochu rozhybem. A to len hnedy vrsok naplneny bahnom. A my sup ho dnu, zvlastny pocit, necitis nic pod nohami, ale neda sa ist dolu, nepusti ta to. Teda len ak skocis hlavicku, ale aj to ta po chvilke vypluje. Bahno mas uplne vsade a postupne sa ho zbavujes este par dni potom ;-) cokoladkovy ludia, len biele velke oci vykukaju z tychto strasidiel. Ked som si lahla navrch, mala som pocit, ze levitujem. Traja ludia ma masirovali naraz, och to bol pozitok, chodidla, siju a hlavu. Po par hodinach takehoto cvachtania a ohadzovania sa bahnom nasledoval kupel v jazere, blazena ocista, len z tych usi to slo velmi tazko.

Ale plnenie snov sa nekonci. Hora ma k sebe prijala. Naposledy ked som dufala vystverat sa na 5000-vku, v Turecku na Ararat, skoncila som so zltackou v nemocnici. Moja tuzba sa na nejaku dobu rozplynula (2 roky bez tazsej fyzickej namahy) avsak 3 roky neskor sa vyplnila. Ine miesto, iny pribeh a predsa niecim spolocny. Bola to prijemna zmena po mesiaci v horucom Karibiku. Vidiet a citit znovu sneh, mat na sebe vetrovku, ciapku ci rukavice. Citila som sa ako vo svojej kozi. Akurat ze sme neboli trosku pripravene, nebolo vela casu. Mali sme len 4 dni volna a kym sa clovek dostane k Andam z pobrezia to teda trva nejaku tu chvilku. Takze jedna noc v Manizales (2500 m) a na druhy den sup ho na vrchol. Vyviezli nas dost vysoko, takze to nebolo az tak narocne co sa tyka vyskoveho rozpatia, ale vobec to neslo tak rychle ako som si myslela. Teda zo zaciatku ano ;-)
Hore som sa citila uzasne a cestou dolu ma nadalej naplnala euforia. Az kym ma nezacala strasne boliet hlava a chvilami som mala pocity nevolnosti, nejak som to vsak rozdychala a udrzala ;-). Co sa o mojej spolubyvajucej neda povedat. Vzdala to este pod hranicou 5000 m a aj tak sa nevyhla tazkostiam. Po vystupe ako zadostucinenie sme mali kupel v horucich pramenoch, pomalicky som sa tam roztapala..

Takze aj taka je Kolumbia...
krasna... bozska... divoka...povabna... nesmierne rozmanita










Jednoducho staci uprimne snivat a sny sa plnia, nezabudajte na tie svoje

Sunday 28 September 2008

Tancujuci Costenos

Minule som vyznela si trosku negativne, ale zaciatky neboli najlahsie. Nebolo jednoduche najst ludi "podobnej krvej skupiny", ale uz sa rodinka trosku rozsirila.. ;-)

Aby ste si nemysleli, ze tu len smutime. Opak je pravdou. Costenos, ludia zijuci na pobrezi ziju hudbou, tancom. A tak takmer kazdy tyzden a niekedy aj trosku castejsie si vyjdeme na parket. A to samozrejme az do skorych rannych hodin. Ti, co ma aspon trosku poznaju a vedia ako milujem tanec a pohyb si to urcite vedia zivo predstavit. 5 minut od domu mame Habana club, 3 razy do tyzdna ziva kapelka, vzdy ma to dusou odveje na Kubu. Skoro ako v Buena Vista Social Club. Tanec, spev, tela osviezovane kvapkami potu, hlava na hlave, kubanske cigary.









Salsa mi zo vsetkych tancov robi najvacsi problem, ale uz sa lepsim. Vzdy odchadzam medzi poslednymi a minimalne tancujem s gringami (povodne takto volali len amikov, dnes hadam vsetkych bielych). Darmo nasi suhaji netancuju tak skvele ako miestni. Tu je to takmer nevyhnutne. Ak frajir nezna tancuvat, dievca ho dokonca posle niekedy kade lahsie.
Ale aby sme neostali len pri salse. S babami na dome ci v inych lokaloch cifrujeme merenge, vallenato a regeton.

Hned prvu sobotu ako som prisla ma vytiahli tancovat a bola som riadne prekvapena. Citila som sa ako v Dirty Dancing, ktore som si v detstve tak rada pozrela, vtedy to bolo vzdialene a teraz sme tu a teraz a zijeme si rozne filmy, ktore nam utkveli v pamati.
O tych dalsich filmoch, ktore sme si tu prezili niekedy nabuduce.
Tanec v Kolumbii je plny sexualnej energie, hlavne u costenos, clovek to moze na zaciatku chapat trochu ofenzivne, ale casom si zvykne. Champeta vyhravajuc. Moji studenti o nej nechcu ani pocut, je to hudba chudobnych ciernych stvrti, ako ich oni nazivaju. Potomkov byvalych otrokov, samozrejme ako oni tak i hudba ma korene v Afrike. Parik sa len tak hompa a nadskakuje v tesnej blizkosti.

A ma tu teda co nadskakovat, kedze Kolumbia vraj patri spolu s Braziliou medzi naj krajiny v plastickej chirurgii. A to som si myslela na zaciatku a veru sa ja cudovala ci to maju v genoch, ze vsetky zeny maju velke poprsie.
Ja teda riadne vymykam z radu ;-)
Dokonca som uz aj dostala otazku na hodine (ked sme citali clanok o plastickej chirurgii), ci by som nechcela malu zmenu. Ja na to sebaisto odpovedam, ze netreba a student, ktory mi kladol otazku, ze ano.. Nahodila som velky usmev a tvat sa zaliala cervenou. Vysvetlila som mu, ze to nepovazujem za dolezite. Tak taki su moji studenti. Mimochodom tento je policajt.
Ostatni nelenili a hned mi davali rady kolko to stoji a kde mam ist. Ale nie neteste sa, jedna zmena staci. Dredy zmizli z mojej hlavy po piatich rokoch, netreba to s inovaciami velmi prehanat.

Ale fakt neviem pochopit ich vkus. Nikdy ma nenapadlo, ze niekto chce mat i velke pozadie, u nas je to naopak. Tu vsak asi musia zeny vyrovnat vahu a velkost prst zadkami, aby udrzali rovnovahu. Niekedy ich jeden su moje 2. Bud jedia vela fritovaneho jedla, ktore je vsade navokol, alebo chirurg ma dalsiu robotu.
Veruze byva sranda na tych hodinach. A ked mi studentka povedala, ze ona podstupila operaciu pred 3 mesiacmi, nemohla som si pomoct a reagovala som ako typicky chlap. Moje oci zabludili na jej poprsie. Bolo to teda trosku poznat.

Pred odchodom mi niektori vraveli, ze moje ego bude pekne rast, ze muchachos sa budu tocit okolo mna. Musim vas sklamat alebo potesit? Ego ostava niekde v pozadi, veruze nie som velmo popularna. Okrem bujneho poprsia mi chyba velky zadok a nie som ani blondynka. Tie to maju veru tazke, moja spolubyvaju je z Finska a ani trosku jej nezavidim svetle vlasy. Nemoze prejst ulicou bez poznamky, niekedy je to az nechutne ako jej pri jednom pohlade na nu hovoria: "I love you mona!" a posielaju bozky povetrim.