A takto volajako blaznivo to cele zacalo.
Mala som stastie, ze som sa tam nakoniec dostala, lebo v Budapesti to vyzeralo chvilami beznadejne, az som mala pomaly slzy na krajicku...
Niekolkokrat som uz sice za posledny polrok letela, ale stale nie som v tom zbehla, a tak ma ani nenapadlo sa spytat, ze z akeho terminalu letim. Esteze som vedela nazov letiska, aj to som si zistila len 2 dni pred odletom.
No a samozrejme zakon schvalnosti funguje, boli tam 2 terminaly, vzdialene od seba autobusom priblizne 15 min, kto by to bol predpokladal.
Poobede v Budapesti sme sa dostali do kolony, zapcha, ktora nemala konca.
Kym som sa tam zorientovala v MHD a kym mi niekto rozumel, to trochu trvalo. Ludia sa mi zdali vacsinou neochotni. Vyse hodiny som stravila v metre a buse.
Presne hodinu pred odletom som vtrhla do budovy letiska a nervozne si 'obhryzala nechty', ci som v tom spravnom terminale. Stastena tentokrat stala pri mne. Keby som nebola na spravnom mieste, urcite by som to nestihla.
Co bolo iritujuce, ze vsetci ostatni v buse mali na internetovej letenke napisany aj nazov letiska aj terminal, iba ja nie.
Ironiou po tom vsetkom zhone bolo, ze sme nakoniec kvoli burke sedeli hodinu v lietadle a cakali, kym sa rozhnevane nebo utisi. Ale to som cela ja. Vzdy robim vsetko na poslednu chvilu a v zhone.. teda vacsinou.. rano som este v Banskej Bystrici na zahrade sadila fazulu a siala travu a neskor isla na stop do Budapesti. Vsetko by bolo viac v pohode (bola som si ista, ze stopnem), keby som si nepozrela zle odlet. Vidim 19.45, to mam kopec casu. Nebolo mi vsak vsetko jedno, ked som neskor zistila, ze je to cas priletu do Amsterdamu a moje lietadlo z Pesti odlieta tym padom o 2 hodiny skor.
V noci o tretej hodine som priletela na pokojny, maly palmovy ostrov, obkoleseny koralovymi utesmi.
Solne 'pohorie'. Sol je dolezity zdroj obzivy na ostrove
Po tom zhone, ktory som si prezila za posledne obdobie, som si uz potrebovala oddychnut a tie 2 tyzdne pokoja stali za to. Dostatok oddychu, citania, cvicenia, plavania. Dennodenne som si vychutnavala ranny spev vtakov... tanec paliem a vln. Vsade sa vyhrievali krasne pestrofarebne jastere a leguani, z ktorych tu mimochodom robia polievku.
Leguan (mne sa viac paci ho pozorovat ako jest polievku)
Stal sa zo mna certifikovany potapac. Zaplavala som si s rajou, korytnackou, murenou, angel fish, morskymi konikmi a mnozstvom inych nadhernych morskych tvorov.Takmer vsade okolo ostrova je narodny park, koralovy utes.. nadhera.. 2 rozlicne modre farby s vyraznym kontrastom. Ked sa tak clovek zapozera za rybami a vcleni sa do ich hufu, niekedy aj zabudne v akej hlbke je. Nocne potapanie bolo trochu o niecom inom, velke tarpony robili najazdy za svetlom, aby lepsie videli na svoje jedlo a vo vraku som mala respekt ci to cele na mna nepadne.
Ostrov je sice malicky, ale okrem morskeho narodneho parku maju aj suchozemsky, posiaty kvitnucimi kaktusmi, lezucimi leguanmi, ci lietajucimi papagajmi, pelikanmi a vykracujucimi plameniakmi. Vsade navokol je relativne dost sucho. Ved len zo 2 mesiace v roku prsi.
Suchozemsky narodny park
Bonaire na mna vplyval svojou pokojnou atmosferou, postupne som sa prisposobila ostrovnemu zivotu.. jednoducho povedane zlenivela som. Ale aj to treba, ked clovek aspon na chvilu vypadne z uponahlanej Europy. Tam neexistuju ziadne semafory, ziadne biele ci zlte ciary na cestach, nikto nepouziva bezpecnostny pas v aute, vsetci maju cas. Stabilne obyvatelstvo tvori asi 12 000 ludi a ostrov je dlhy priblizne 50 km a siroky 20 km... taky mensi okres.
