Wednesday 25 March 2009

Ekvador








Kraterove jazero Quilotoa















Deti pri dedine Quilotoa. Cervene lica a soplik na nose nesu znaky studeneho prostredia, v ktorom ziju.












Komunita Rhiannon, kde sme stretli slovenske baby. Prave sa sadia stromceky.















S nasimi babami na vylete na jazero Mojanda, tak intenzivne prsalo, ze sme nedokazali prebrodit toto miesto (my by sme to aj zvladli, ale psovi sa nechcelo). Presli sme to az rano v topanockach malym mostikom, ktory na tejto fotke vobec nevidiet.















Zname tradicne trhy v mestecku Otavalo















Cistenie obuvy na ulice, taka bezna vec v Juznej Amerike.












Quito. Vyhlad z nasho couchsurfingoveho bytiku.















Dreveny domcek na farme v dzungli, kde sa konal ocistny obrad.




















Vychutnavam si kakao, pravdaze nie zrna, to by bolo horke, len tu sladunku bielu duzinku. Zrnka sa vypluju, vysusia a predaju na kakao alebo cokoladu.















Kanoning, najdlhsi vodopad, ktory sme zlanovali mal 43 m. Na lavo odo mna sme sa smykali zo skaly, priamo dole asi 10 m.




Konecne do Ekvadoru! A prvy krat na juznej pologuli. Ekvador v spanielcine znamena rovnik. V hlavnom meste Quite sme mali perfektny couch. Spali sme u mladej Francuzsky, co pracuje s kolumbijskymi utecencami. Vystverali sa na mietny vulkan nad mestom a dostali spravu, ktora nas opat zaniesla na severnu pologulu, ale len hodinu od Quita.
Slovensko je jedna velka rodina a tak som dostala spravu od znamych, ze 2 slovenske devy (Dominika a Lucka z Blavy) sa potuluju po Juznej Amerike. Akurat boli na ekokomunitke a tak sme ich navstivili a zasli spolu na hory, kde samozrejme ako takmer vsade v Ekvadore v aprili prsalo. A tak nas rozburena horska bystrina nepustila na druhu stranu. Museli sme ostat n
ocovat na danom brehu a na druhy den rano voda klesla, kedze v noci sa pocasie trosku umudrilo.

Z hor sme sa spustili do mestecka Otavala, znameho tradicnym indianskym trhom. Ale viete si to predstavit, 3 baby stretnut sa v cudzom svete, kecali sme a kecali, plno spolocnych znamych. Aj sme o sebe davno poculi, ale prvy raz sme sa stretli az tu v Juznej Amerike.

Mimochodom, aby tych Slovakov nebolo malo. Vcera som uplne nahodou nenahodnou stretla skupinu plnu Slovakov z Buba a znameho sprievodcu, ktoreho som nevidela zo 5 rokov.

Dalsiu zastavku na Quilotoa loop, nadherny 4 denny okruh horami plnymi povodneho indianskeho obyvatelstva. Kopce plne policok a ludi i dobytka pracujucich na nich, zeny strikujuce pestrofarebne ciapky, deti hrajuce sa vsade navokol, hlboky kanon brazdiaci tuto nadhernu krajinu a vysoke sopky hrdo tyciace sa nad nou. Jazda na rannom aute prepravujucom mlieko, ktore stalo za kazdym rohom, bud kupovalo mlieko od miestnych ludi, alebo ho hned priamo predavalo, kto nemal dostatok. Nadherna krajina, len trochu privela dazda.

Odtial pokracujeme na juh, cesta lemujuca nadherne sopky s ladovcovymi ciapkami zname Cotopaxi ci Chimborazo (najvyssi vrch Ekvadoru, nieco cez 6000 m). Do mestecka Banos, leziaceho pod dymiacim vulkanom. Prijemne miesto plne sportovych moznosti. Vyskusali sme si kanoning, zlanovanie vodopadov, ten posledny 43 metrov dlhy previs bol najlepsi. Kvapky padajucej vody ta ovlazuju a pod tebou nadherna duha na strete slnecnych lucov a rozprasovanej vody na vsetky strany. Smykanie sa po skalnych toboganoch a skakanie zo skal do malych lagun horskych bystrin.

Ale asi najzaujimavejsie z celeho Ekvadora bol vylet do jungle. Z Banos sme sa vybrali do Teny a odtial volakde dalej. Dostali sme kontakt na jednu samansku liecitelku, s ktorou sme absolvovali cistiacu ceremoniu. V noci okolo 10 hodiny (tu je tma uz od 6 vecer :-( (po cely rok, kedze je to blizko rovnika), sme dorazili do indianskej komunity a hladali dom nasej 'znamej'. Uz vsetci spali, myslela, ze neprideme. Nechcela nas nechat nocovat na zemi v jej dome (kvoli komarom a kadejakym dalsim hmyzom) a ani na jednej posteli, a tak ona so svojou mamou a vnuckou spali spolu v jednej izbe a ja na jej posteli a Chris na posteli vnucky, ktora sa na druhy den trosku rozpadla ;-) predsa vnucka je o nieco lahsia nez on, ale dali sme to nejak do kopy. V noci po tom ako som zistila, ze so mnou je na posteli aj svab, som nemohla velmi dobre spat, stale nie som s nimi az taka kamaratka, hlavne ked su blizko mna. Rano sme sa vybrali na jej farmu, kde pestuje kopec liecivych bylin a inych plodin, taka mala prechadzka dzunglou. Len sme cumeli, ked sme videli ako sa 50-tnicka stverala po palmach a inych stromoch, aby nam dala ochutnat rozne plody. Susene tabakove listie visiace na tyciach dokola. Pripravili sme si chalupu na vecernu ceremoniu a vratili sme sa na obed, kde sme museli vyskusat nejake larvy ci cervy, pri druhej ma natiahlo, velmi som tomu na chut neprisla, ale nedalo sa odmietnut (natlak domorodeho obyvatelstva). Vecer sme sa vratili na jej farmu spolu aj s jej dcerou, ktora s jej dalsimi 5 detmi zije vo vedlajsom dome. Obe domacnosti plne zien, len medzi detmi sa najdu nejaki chlapci. Pri svieckach za hukotu dzungle sme vypili ayahuascu, ktora nas mala trochu precistit. Samanka spievala, fajcila tabak zabaleny v liste z platana, ocistovala nas metlickou z tabakovych listov. Casto sa stava, ze cloveku pride zle a tak ja som asi po pol hodine utekala 3 krat vonku (alebo zeby to bolo tou larvou co som zjedla?), vsetky zeny sme si to tam oznackovali, len Chris bol v pohode. A po par hodinach stravenych v tmavej chajde bez jedineho svetla sme sa pobrali spat dzunglou, len mesiac nam svietil na cestu.

Mimochodom v Ekvadore sme sa povacsine presuvali stopom, jednoduchy a rychly sposob prepravy, casto na korbe auta, vychutnavajuc si sibalsky vietor vo vlasoch a nadherne vyhlady navokol.

Monday 9 March 2009

Navrat do Kolumbie

Za tych 7 mesiacov prace v Kolombii som toho nestihla vela spoznat a tak sa znovu vraciam, tentokrat vsak ako turista. V Bucaramange sme stravili par dni u skvelych ludi, ktorych sme spoznali cez COUCHSURFING (CS), ti ktori to nepoznate, skuste si to pozriet. Uzasna moznost spoznat lokalnych ludi alebo nadobudnut akekolvek rady, co sa tyka cestovania. Ak ste unaveni z neustaleho nocovania v hosteloch a stretania samych backpackrov, tak toto stoji za to.

Domaci nas viac menej donutili ochutnat miestnu specialitu, grilovane mravce. Mala som s tym trosku problem, ale dalo sa, chutilo to ako grilovana kukurica.














Momentalne sme v Bogote a vychutnavame si velkomesto.
Akurat ze v sobotu rano sa zobudime s neprijemnym zistenim (byvame u jednej znamej zo Skotska, ktora prisla do Kolumbie taktiez za ucenim anglictiny). Mali sme nocnu navstevu. Chrisovi, mojmu spolucestovatelovi, zmizol notebook s mnozstvom fotiek, ktore bol prave v procese zalohovania, to bolo radosti. Majitelovi bytu ukradli pocitac plny jeho prace a jeho kamaratovi Venezuelcanovi bundu s pasom, telefonom a klucmi od bytu. Co bolo neprijemne majitel bytu a ani nasa priatelka, ktora ma u neho prenajatu izbu, neboli cez vikend doma. Okrem nas tam npcoval len domaceho znamy a aby zakon schvalnosti fungoval, prave vtedy nas museli vykradnut. My sme si v izbe sladko spali a nic nepoculi. Zrejme podozrenie padlo aj na nas.

Ked sa tak stveram niekedy horami a mam uz toho dost, tak sa sama seba pytam, preco ma to vlastne stale bavi, ci nie je jednoduchsie sediet doma a citat knihu? Ale ako sa dostanem hore tak ten pocit stastia a euforie za to stoji.. ta nadhera a nahly prilev sily a energie, je to akoby droga, ktora ma stale zenie dopredu. A tak sme sa vybrali do narodneho parku El Cocuy a vysli sme na vrchol Ritacuba Blanco, co ma cez 5300 m, moja druha 5000-covka. Za jeden den sme vysli zo 4000 m az na vrchol a spat. Bola to teda namaha, myslela som, ze to nezvladnem. Ale ako nahle sme sa dostali na ladovec, tak sa mi slo o dost lepsie, chytila som svoj krok a po nejakej chvili som si oddychla a znovu. Chris siel uplne inym tempom, vobec nezastavoval, ale siel ovela pomalsie, tak sme sa vzajomne doplnali. Ja som si to vzdy nadbehla, pockala ho a medzitym oddychla. Citila som ako su kazdym krokom moje nohy tazsie a tazsie, avsak vzdy po oddychu som sa pomaly rozbehla. Nas vodca, skvely to chlapik si vysiel len v gumakoch a nevzal si so sebou ziadnu vodu ani jedlo.









Nechapala som, ja som pomaly pila ako tava na pusti. A to jeho lano, ktore pouzil (az pri zaverecnom vystupe na vrchol), bolo hadam zo styridsiatych rokov, kratke a stare. Na zaverecnu najtiazsu cast vystupu to ani nestacilo, ked nas len tak na strmom ladovci istil v tych gumakoch a v strede sme ho museli cakat, aby sa zase posunul, ziadne cepiny, keby aspon 1 mal. No teda mohlo to byt aj lepsie pripravene. Z 3 stran strme hlboke doliny a z tej 4., z ktorej sme prisli ladovcova trhlina vedla nas, takze keby sme sa smykli bola by to celkom dlha smykacka.























Po studenych horach sme sa znovu mali chut trosku ohriat a tak sme sa vybrali do puste Tatacoa, na juhu Kolumbie. Zapad slnka bol uzasny, maly ohnik plapolal. Fotogenicka zerodovana krajina.
Odtial sme sa presunuli do San Augustinu, znamej archeologickej lokality plnej starobylych kamennych soch. Sli sme na vylet za sochami na konoch, bolo to uzasne, moj kon chcel byt stale vpredu, tak si neraz pocvalal, aby nikoho nepustil pred seba. Len keby ten zadok tak nebolel po celom dni v sedle.
A na zaver po takmer 8 mesiacoch v Kolumbii sme vysli na vulcan Azufral, krater vyplneny tyrkysovou lagunou a dymiacou syrou zo vsadial.
Kolumbia je veru krasne rozmanita, vrelo odporucam.












Zerodovana Tatacoa pust.















Starobyle sochy v San Augustine, farbene prirodnymi farbami z kmenov stromov.