Tuesday 28 April 2009

Peru

Od Kolumbie (Karibiku) sme sa nekupali v mori a tak, kedze sme to v Ekvadore vynechali pre nedostatok casu, v Peru sme sa zastavili v Mancore. Karbik ma rozmaznal. Tichy ocean sa mi zdal prilis studeny.1 den sme sa okupali a smerujeme na juh, do mesta Trujillo, znameho preinkskymi pamiatkami: hlinene mesto Chan Chan a Pyramida Slnka a Mesiaca.

Avsak to bola pre nas len taka medzizastavka na ceste do Huarazu, vychodiskoveho bolu do Cordielleras Blancas. Pohorie, kde je cez 50 vrcholov nad 5000 m a 20 cez 6000 m. Nadhera ladovcove ciapocky vsade navokol. Sli sme na povodne 4 denny vylet, hike Santa Cruz, jeden z najznamejsich v oblasti, ale kedze este stale bolo obdobie dazda (zaciatok aprila). Teda malo byt relativne na ustupe, ale nam sa nezdalo, kazdy 1 den prsalo a v sedle cez 4800 m padal sneh. Chodniky boli bystrinami, mnohokrat sa spojili s divou riavou a museli sme to obchadzat naokolo. Pampa bola zaplavena, najprv sme sa snazili prejst po suchsich oblastiach na boso, no nakoniec sme to vzdali a vyzuli sa. Na jednom useku sme museli brodit potok, lebo mosty neboli velmi funkcne. Brrrr zimna voda, bolo to velmi vycerpavajuce a ja som este bola nejaka nachcipana, tak o to dvojnasobne. Ale nadhera, aj ked tych vyhladov nebolo az tak vela. Ale prvy den stal za to, vtedy sme mali cele pohorie na dlani.
Po navrate dolu spat do civilizacie sme zistili, ze akurat vrcholila velka noc, tak takmer vsetci Peruanci 'povinne' cestovali. Autobusy boli preplnene a predrazene, ale nastastie sme sa dostali na cas do Limy, lebo Chris mal len 2 dni na to, aby sa dostal na letisko, smer Kuba a potom domov do Kanady. Po takmer 20 mesiacoch opustal Juznu Ameriku, zacal a aj skoncil v Lime. Posledne 4 mesiace z toho sme stravili spolu.















Ludia ziju vsade vysoko v horach.

Po jeho odchode som sla na 10-denny meditacny kurz. Pokojne prostredie, takmer cele dni naplnene meditaciou, vstavanie rano o 4 hodine a rozpravat sa moze len s ucitelom alebo s manazerkou. Nesmie sa pisat ani citat. Chutne vegetarianske jedlo. Nebolo to jednoduche, ale urcite mi to vela dalo a vrelo odporucam. Ten pokoj a stastny usmev, s ktorym sme takmer vsetci odchadzali. :-)

2 tyzdne som pobudla sama a potom sa stretla s Amandou, mojou dalsou kanadskou spolubyvajucou z Kolumbie a spolocne sme pokracovali v ceste.

Ostrovy Ballestas plne tucniakov, delfinov, tulenov, plameniakov, kormoranov a inych vtakov. Volaju ich lacne Galapagy.
Mesto Pisco znicene nedavnym zemetrasenim.
Mestecko Ica a blizka oaza s pieskovymi dunami s moznostou sandboardovania. Mimochodom takmer cele pobrezie Peru je pust. Vseobecne sa deli tato krajina na 3 zakladne casti tiahnuce sa zo severu na juh, a to pust (pobrezie), pohorie Andy dosahujuce cez 6000 m v mnohych oblastiach a vychodna cast zdungla so svojim najvacsim mestom Iquitos, do ktoreho sa mozno dostat len letecky alebo lodou.










Zacali sme byt unavene z prachu a sucha a tak takmer poslednou pustnou zastavkou boli linie Nazca (predinkska kultura), ktora vytvorila rozne obrazce do kamenistej puste a ktore mozno vidiet dodnes. Najma vsak z lietadla alebo z vyhliadkovej veze, avsak z tejto mozno vidiet len 3 obrazce.

Smer Arequipa, druhe najvacsie mesto v Peru, ktore lezi v objati 5ooo-covky Misty a jednej 6000-covky. Vacsina ludi odtialto smeruje do 2. najhlbsieho kanona na svete, kononu Colca pricom aj ten prvy je v Peru, ale trochu viac odlahlejsi. V rannych hodinach, ked sa vzduch ohrieval, kondory, najvacsie vtaky na svete ponad nas kruzili a neskor sme sa rozhodli zist dolu do konona co bolo cez kilometer a na druhy den hore. Cestou dole mi to trvalo dlhsie ako hore. Fakt to nebolo velmi prijemne na kolena.















Jeden z divov sveta, Macchu Picchu, je nadherna lokalita. Inkovia veru vedeli, kde si postavit mesto.
V ten den ked som tam bola, bolo PARO, strajk, ludia blokovali v celej krajine cesty, takze vlaky, autobusy a ani sukromne auta nechodili, tak namiesto vyse 1000 ludi tam bolo do 200, uplny pokoj. Ale ta cesta spat bola problematicka, ohne a skaly vsade na cestach, zrubane stromy krizujce prechod. Prosili sme strajkujucich ludi, aby nas pustili. Namiesto 6 hodinovej cesty nam to trvalo 15 hodin, plno obchadziek polnymi cestami.










V Cuscu (vychodiskove miesto pre Macchu Picchu) som stretla slovenskeho kamarata Miska a s nim sme sa vybrali na 5 denny vylet okolo Ausangate (cez 6000 m). Museli sme prejst cez 4 sedla, pricom 2 z nich mali cez 5000 m, s celou vybavou, vsetkym jedlom. Pred tym najvyssim 5200 m sme zakempovali v doline vo vyske 4600 pri krasnom tyrkysovom jazere. Ledva sme stihli postavit stan a zacali padat ladove krupy, ktore vytvorili asi 10 cm vrstvu (mimochodom kazdy den padali krupy), neskor sa to premenilo na sneh. Misko celu noc musel zhadzovat tazky sneh zo stanu, aby sa nam nezlomil. Rano sme vstali do zimnej krajiny. Bol tam este jeden stan a v nom chlapik francuz, ktory nas odhovaral, aby sme nepokracovali dalej, on sa vratil. My ze ideme skusit.. namahave, ale ten vyhlad zhora stal za to, ladovce vsade navokol, plesa a hlboke doliny. Prvu a poslednu noc sme natrafili na prirodne horuce pramene, a tak v tej zime (kazdu noc minusove teploty) to dobre padlo cvachtat sa v teplej vode rano i vecer. V tych vysokych nadmorskych vyskach ziju povodni obyvatelia, zivia sa pastierstvom. Rano sme pozorovali stado tisicich lam presuvajuch sa z jednej doliny do druhej cez vysoke sedla a pastierov v sandalkach v snehu.











Kazdodenne krupy












Nekonecne stado









Rano zapadnuty snehom.

Odtial sme sa stopom presunuli na jazero Titicaca, najvyssie plavitelne jazero na svete 3810 m n.m. Stop v Peru len v kamionoch. Je tu znacna chudoba a ak nahodou maju ludia auto, tak s nim chodia len po okoli. Takze takmer jedina moznost na vacsie vzdialenosti su kamiony, ktore castokrat idu 40tkou. Kamaratke Amande sa to vsak velmi zapacilo a uz nechcela ani chodit busmi, ze v kamione je to bezpecnejsie, kedze chodia ovela pomalsie na tych horskych cestach plnych zakrut a su aj pohodlnejsie. Jedna z nas si pospala na posteli a druha na sedacke s vylozenymi nohami, co v buse nie je mozne.
Na jazere Titicaca su zname trstinove vznasajuce sa ostrovy, umelo vyrobene, kde zije typicke obyvatelstvo.















Plavajuce trstinove ostrovy
















Pastierka vysoko v horach, jej pomocnikmi boli ich deti.















Medzidedinska doprava a skolsky autobus zaroven.


Salinas - solen bazeny na tazbu doli. Solanka vychadza z podzemia, v nadrzkach ju nechaju vysusit a uz len pouziju sol.