Ekvador

Kraterove jazero Quilotoa

Deti pri dedine Quilotoa. Cervene lica a soplik na nose nesu znaky studeneho prostredia, v ktorom ziju.

Komunita Rhiannon, kde sme stretli slovenske baby. Prave sa sadia stromceky.

S nasimi babami na vylete na jazero Mojanda, tak intenzivne prsalo, ze sme nedokazali prebrodit toto miesto (my by sme to aj zvladli, ale psovi sa nechcelo). Presli sme to az rano v topanockach malym mostikom, ktory na tejto fotke vobec nevidiet.

Zname tradicne trhy v mestecku Otavalo















Cistenie obuvy na ulice, taka bezna vec v Juznej Amerike.












Quito. Vyhlad z nasho couchsurfingoveho bytiku.

Dreveny domcek na farme v dzungli, kde sa konal ocistny obrad.

Vychutnavam si kakao, pravdaze nie zrna, to by bolo horke, len tu sladunku bielu duzinku. Zrnka sa vypluju, vysusia a predaju na kakao alebo cokoladu.

Kanoning, najdlhsi vodopad, ktory sme zlanovali mal 43 m. Na lavo odo mna sme sa smykali zo skaly, priamo dole asi 10 m.

Konecne do Ekvadoru! A prvy krat na juznej pologuli. Ekvador v spanielcine znamena rovnik. V hlavnom meste Quite sme mali perfektny couch. Spali sme u mladej Francuzsky, co pracuje s kolumbijskymi utecencami. Vystverali sa na mietny vulkan nad mestom a dostali spravu, ktora nas opat zaniesla na severnu pologulu, ale len hodinu od Quita.
Slovensko je jedna velka rodina a tak som dostala spravu od znamych, ze 2 slovenske devy (Dominika a Lucka z Blavy) sa potuluju po Juznej Amerike. Akurat boli na ekokomunitke a tak sme ich navstivili a zasli spolu na hory, kde samozrejme ako takmer vsade v Ekvadore v aprili prsalo. A tak nas rozburena horska bystrina nepustila na druhu stranu. Museli sme ostat n
ocovat na danom brehu a na druhy den rano voda klesla, kedze v noci sa pocasie trosku umudrilo.

Z hor sme sa spustili do mestecka Otavala, znameho tradicnym indianskym trhom. Ale viete si to predstavit, 3 baby stretnut sa v cudzom svete, kecali sme a kecali, plno spolocnych znamych. Aj sme o sebe davno poculi, ale prvy raz sme sa stretli az tu v Juznej Amerike.

Mimochodom, aby tych Slovakov nebolo malo. Vcera som uplne nahodou nenahodnou stretla skupinu plnu Slovakov z Buba a znameho sprievodcu, ktoreho som nevidela zo 5 rokov.

Dalsiu zastavku na Quilotoa loop, nadherny 4 denny okruh horami plnymi povodneho indianskeho obyvatelstva. Kopce plne policok a ludi i dobytka pracujucich na nich, zeny strikujuce pestrofarebne ciapky, deti hrajuce sa vsade navokol, hlboky kanon brazdiaci tuto nadhernu krajinu a vysoke sopky hrdo tyciace sa nad nou. Jazda na rannom aute prepravujucom mlieko, ktore stalo za kazdym rohom, bud kupovalo mlieko od miestnych ludi, alebo ho hned priamo predavalo, kto nemal dostatok. Nadherna krajina, len trochu privela dazda.

Odtial pokracujeme na juh, cesta lemujuca nadherne sopky s ladovcovymi ciapkami zname Cotopaxi ci Chimborazo (najvyssi vrch Ekvadoru, nieco cez 6000 m). Do mestecka Banos, leziaceho pod dymiacim vulkanom. Prijemne miesto plne sportovych moznosti. Vyskusali sme si kanoning, zlanovanie vodopadov, ten posledny 43 metrov dlhy previs bol najlepsi. Kvapky padajucej vody ta ovlazuju a pod tebou nadherna duha na strete slnecnych lucov a rozprasovanej vody na vsetky strany. Smykanie sa po skalnych toboganoch a skakanie zo skal do malych lagun horskych bystrin.

Ale asi najzaujimavejsie z celeho Ekvadora bol vylet do jungle. Z Banos sme sa vybrali do Teny a odtial volakde dalej. Dostali sme kontakt na jednu samansku liecitelku, s ktorou sme absolvovali cistiacu ceremoniu. V noci okolo 10 hodiny (tu je tma uz od 6 vecer :-( (po cely rok, kedze je to blizko rovnika), sme dorazili do indianskej komunity a hladali dom nasej 'znamej'. Uz vsetci spali, myslela, ze neprideme. Nechcela nas nechat nocovat na zemi v jej dome (kvoli komarom a kadejakym dalsim hmyzom) a ani na jednej posteli, a tak ona so svojou mamou a vnuckou spali spolu v jednej izbe a ja na jej posteli a Chris na posteli vnucky, ktora sa na druhy den trosku rozpadla ;-) predsa vnucka je o nieco lahsia nez on, ale dali sme to nejak do kopy. V noci po tom ako som zistila, ze so mnou je na posteli aj svab, som nemohla velmi dobre spat, stale nie som s nimi az taka kamaratka, hlavne ked su blizko mna. Rano sme sa vybrali na jej farmu, kde pestuje kopec liecivych bylin a inych plodin, taka mala prechadzka dzunglou. Len sme cumeli, ked sme videli ako sa 50-tnicka stverala po palmach a inych stromoch, aby nam dala ochutnat rozne plody. Susene tabakove listie visiace na tyciach dokola. Pripravili sme si chalupu na vecernu ceremoniu a vratili sme sa na obed, kde sme museli vyskusat nejake larvy ci cervy, pri druhej ma natiahlo, velmi som tomu na chut neprisla, ale nedalo sa odmietnut (natlak domorodeho obyvatelstva). Vecer sme sa vratili na jej farmu spolu aj s jej dcerou, ktora s jej dalsimi 5 detmi zije vo vedlajsom dome. Obe domacnosti plne zien, len medzi detmi sa najdu nejaki chlapci. Pri svieckach za hukotu dzungle sme vypili ayahuascu, ktora nas mala trochu precistit. Samanka spievala, fajcila tabak zabaleny v liste z platana, ocistovala nas metlickou z tabakovych listov. Casto sa stava, ze cloveku pride zle a tak ja som asi po pol hodine utekala 3 krat vonku (alebo zeby to bolo tou larvou co som zjedla?), vsetky zeny sme si to tam oznackovali, len Chris bol v pohode. A po par hodinach stravenych v tmavej chajde bez jedineho svetla sme sa pobrali spat dzunglou, len mesiac nam svietil na cestu.

Mimochodom v Ekvadore sme sa povacsine presuvali stopom, jednoduchy a rychly sposob prepravy, casto na korbe auta, vychutnavajuc si sibalsky vietor vo vlasoch a nadherne vyhlady navokol.