po dlhsej dobe som tu zas a veru po tych mestskych zazitkoch by sa patrilo napisat aj nieco z prirody. Nie nebojte sa, nezabudla som uplne na hory ci panenske plaze.
A tu moj film z detstva pokracuje. Minule to bolo o Hriesnom tanci a tentokrat?Ocitla som s v Modrej lagune i vo Winnetuovi, nadhera. Ej veru paci sa mi tento zivot detskych snov.
Vybrali sme sa do Santa Marty, narodneho parku Tayrona a okolia.
Ocitli sme sa na mieste, kde sa rieka stava morom, v raji. Cirocizna voda, sladka a slana, striedame chute, teploty i farby. Nechame sa unasat vo vlnach rieky, drobne kamienky masiruju nas chrbat v jej plytkych utrobach a nahle velke morske vlny nas pohlcuju a hraju sa s nami. Chvilu si hore a chvilu dole.. voda, vzuch. Zmysli sa naplnaju zivlami. Citis len ine tela ako sa v tom mlyne chvilami prepletaju a par metrov dalej ta to vypluje a necha oddychnut naplneneho blazenostou. Doplavame k brehu, prebehneme kusok plaze a sup ho znovu do rieky. Skok zo skaly, plavanie jaskynnymi priestormi a opat sa vlnky do nas zakusli. Pod vodou badas ako sa niekto k tebe priblizuje, zeby indiani, aky to zazracny moment, nevies ci je to realita a ci sen... 
A nahle iny pribeh sa zacal odohravat. Nadhernym prostredim sa priblizujeme k vodopadom, niektori pesi, ini na konoch ci muliciach. Ked k nim dorazime citim sa ako male indianske dievca na striebornom poklade. Skaceme z vodopadov, niektori i zo stromov, prirodne bazeny, prirodne sprchy, niekolko terasovytych kaskad, lezieme takmer az na samy vrchol a ten pohlad. Moje telo bolo opat zaplavene stastim.
Ina scena sa odohravala na ostrove, kde sme sa predierali bahnom a zaplavenymi chodnickami povyse clenky. Tri cudzinky a par domorodcov. Najprv to baby skusali preskakovat, ale bahna bolo coraz viacej, tak to nakoniec vzdali a presli naboso. Ja som si vychutnavala chodenie v sandalkach. Na zaver sme boli cele dostipane a do polpasa od blata a samozrejme trvalo nam to dvakrat dlhsie ako normalne, ale ten stalo to za to. Cakala nas nadherna panenska plaz so zapadom slnka. Dorazili sme presne vcas. Ale akoby to nestacilo, po zotmeni zacalo druhe dejstvo. Sup ho do mora. Nahle sa volaco rozziarilo, citila som sa ako v
rozpravke. 
Fosforeskujuci plankton vsade navokol. Jemna ziara okolo nahych tiel. Tisice trblietajucich sa carovnych hviezdiciek a bozke nebo posiate hviezdami nad nami, akoby sme plavali v tom nebi.
Fosforeskujuci plankton vsade navokol. Jemna ziara okolo nahych tiel. Tisice trblietajucich sa carovnych hviezdiciek a bozke nebo posiate hviezdami nad nami, akoby sme plavali v tom nebi.
Dalsi zazracny den - Vulcan Totumo. Na skok od Cartageny. Predstavovala som si nejaku vacsiu sopku, na ktoru musime vyjst, hura, znovu sa trochu rozhybem. A to len hnedy vrsok naplneny bahnom. A my sup ho dnu, zvlastny pocit, necitis nic pod nohami, ale neda sa ist dolu, nepusti ta to. Teda len ak skocis hlavicku, ale aj to ta po chvilke vypluje. Bahno mas uplne vsade a postupne sa ho zbavujes este par dni potom ;-) cokoladkovy 
ludia, len biele velke oci vykukaju z tychto strasidiel. Ked som si lahla navrch, mala som pocit, ze levitujem. Traja ludia ma masirovali naraz, och to bol pozitok, chodidla, siju a hlavu. Po par hodinach takehoto cvachtania a ohadzovania sa bahnom nasledoval kupel v jazere, blazena ocista, len z tych usi to slo velmi tazko.Ale plnenie snov sa nekonci. Hora ma k sebe prijala. Naposledy ked som dufala vystverat sa na 5000-vku, v Turecku na Ararat, skoncila som so zltackou v nemocnici. Moja tuzba sa na nejaku dobu rozplynula (2 roky bez tazsej fyzickej namahy) avsak 3 roky neskor sa vyplnila. Ine miesto, iny pribeh a predsa niecim spolocny. Bola to prijemna zmena po mesiaci v horucom Karibiku. Vidiet a citit znovu sneh, mat na sebe vetrovku, ciapku ci rukavice. Citila som sa ako vo svojej kozi. Akurat ze sme neboli trosku pripravene, nebolo vela casu. Mali sme len 4 dni volna a kym sa clovek dostane k Andam z pobrezia to teda trva nejaku tu chvilku. Takze jedna noc v Manizales (2500 m) a na druhy den sup ho na vrchol. Vyviezli nas dost vysoko, takze to nebolo az tak narocne co sa tyka vyskoveho rozpatia, ale vobec to neslo tak rychle ako som si myslela. Teda zo zaciatku ano ;-)
Hore som sa citila uzasne a cestou dolu ma nadalej naplnala euforia. Az kym ma nezacala strasne boliet hlava a chvilami som mala pocity nevolnosti, nejak som to vsak rozdychala a udrzala ;-). Co sa o mojej spolubyvajucej neda povedat. Vzdala to este pod hranicou 5000 m a aj tak sa nevyhla tazkostiam. Po vystupe ako zadostucinenie sme mali kupel v horucich pramenoch, pomalicky som sa tam roztapala..
Takze aj taka je Kolumbia...
krasna...
bozska... divoka...povabna... nesmierne rozmanita 
Jednoducho staci uprimne snivat a sny sa plnia, nezabudajte na tie svoje
