Konecne po par mesiacoch kvazi intenzivnej prace nejaka ta dovolenka. Nenechala som si to ujst, a teda sup ho na skok do blizkych krajin.
V Costa Rice sme sa ocitli na polostrove Osa, juh pacifickeho pobrezia. A par dni sme sa motali po dazdovom pralese. Teda veru nie nadarmo sa vola dazdovy, a to pomaly ale iste zacina obdobie sucha. Rano nas budili vrieskajuce opice (zo 4 druhy) a skriekajuce tukany, papagaje ci kadejake ine tvory. Cez den sme pozorovali lenive lemury, stopy pumy, jedovate hady, zaby prekvitajuce farbami ci pavuky. Ostatne druhy si uz ani neviem pospominat a slovenske nazvy uz vobec. Napada ma tak akurat anglicky ci spanielsky.
Jedneho dna sme sa vybrali kuknut miestne vodopady, trosku sa okupat. Mne sa tam volajako zapacilo a tak som pekne pokracovala chodnickom v domneni, ze sa napojim na iny chodnik, ktorym sa budem moct vratit. Bolo uz neskor poobede a ja si v sandalkach opatrne kracam, brodim horske bystriny, ale nie a nie sa dostat tam kde chcem. Zacalo sa zmrakat, padlo rozhodnutie vratit sa spat tou istou cestou. Tak ako som dovtedy kracala pomaly a s respektom pozerala ci sa nejaky jedovaty had neplazi chodnikom, tak o to rychlejsie som sa vracala, chvilami az utekala, horkotazko vidiac kde presne idem, aby som este aspon aku tu cast presla za sumraku. Samozrejme ako naschval, celovka bola omylom zapnuta, tak sa mi vybili baterky. Namiesto chodnika bol chvilami bahnovy kupel noh, asi si viete predstavit ako sa mi chodidla smykali v sandaloch. Mala som trosku respekt, citila som sa ako stvana zver, v mojou pripade tmou. Dorazila som za uplnej tmy naplnena euforiou a spokojnostou..
Ine dni som sa flakala po panenskych plazach, nacuvala hukotu mora. Obrovske vlny tahajuce za sebou okruhliaky do vecnych lovist nekonecneho mora.
Iny kusok raja. Ej veru stale mame nadherne zakutia na Zemi. Vsadili tu na ochranu prirody a celkom im to vyslo, co sa tyka politiky turizmu. Nasi by sa mohli trosku priucit.
Let ponad panenske lesy, rieky ci plaze v malickom lietadle pre par ludi bol pre mna zazitkom.
Jedneho dna sme sa vybrali kuknut miestne vodopady, trosku sa okupat. Mne sa tam volajako zapacilo a tak som pekne pokracovala chodnickom v domneni, ze sa napojim na iny chodnik, ktorym sa budem moct vratit. Bolo uz neskor poobede a ja si v sandalkach opatrne kracam, brodim horske bystriny, ale nie a nie sa dostat tam kde chcem. Zacalo sa zmrakat, padlo rozhodnutie vratit sa spat tou istou cestou. Tak ako som dovtedy kracala pomaly a s respektom pozerala ci sa nejaky jedovaty had neplazi chodnikom, tak o to rychlejsie som sa vracala, chvilami az utekala, horkotazko vidiac kde presne idem, aby som este aspon aku tu cast presla za sumraku. Samozrejme ako naschval, celovka bola omylom zapnuta, tak sa mi vybili baterky. Namiesto chodnika bol chvilami bahnovy kupel noh, asi si viete predstavit ako sa mi chodidla smykali v sandaloch. Mala som trosku respekt, citila som sa ako stvana zver, v mojou pripade tmou. Dorazila som za uplnej tmy naplnena euforiou a spokojnostou..
Ine dni som sa flakala po panenskych plazach, nacuvala hukotu mora. Obrovske vlny tahajuce za sebou okruhliaky do vecnych lovist nekonecneho mora.
Iny kusok raja. Ej veru stale mame nadherne zakutia na Zemi. Vsadili tu na ochranu prirody a celkom im to vyslo, co sa tyka politiky turizmu. Nasi by sa mohli trosku priucit.
Let ponad panenske lesy, rieky ci plaze v malickom lietadle pre par ludi bol pre mna zazitkom.
Krasna je Costa Rica, ale preplnena turistami. Hlavne amikmi, ktori si vychutnavaju vlny pacifiku ci sa flakaju po miestnych kopcoch. Paradoxne letenka zo statov je lacnejsia ako z Colombie, a to tu clovek zarobi niekolko nasobne menej a je to blizsie.
Vymena strechy.
No comments:
Post a Comment