Za tych 7 mesiacov prace v Kolombii som toho nestihla vela spoznat a tak sa znovu vraciam, tentokrat vsak ako turista. V Bucaramange sme stravili par dni u skvelych ludi, ktorych sme spoznali cez COUCHSURFING (CS), ti ktori to nepoznate, skuste si to pozriet. Uzasna moznost spoznat lokalnych ludi alebo nadobudnut akekolvek rady, co sa tyka cestovania. Ak ste unaveni z neustaleho nocovania v hosteloch a stretania samych backpackrov, tak toto stoji za to.
Domaci nas viac menej donutili ochutnat miestnu specialitu, grilovane mravce. Mala som s tym trosku problem, ale dalo sa, chutilo to ako grilovana kukurica.
Momentalne sme v Bogote a vychutnavame si velkomesto.
Akurat ze v sobotu rano sa zobudime s neprijemnym zistenim (byvame u jednej znamej zo Skotska, ktora prisla do Kolumbie taktiez za ucenim anglictiny). Mali sme nocnu navstevu. Chrisovi, mojmu spolucestovatelovi, zmizol notebook s mnozstvom fotiek, ktore bol prave v procese zalohovania, to bolo radosti. Majitelovi bytu ukradli pocitac plny jeho prace a jeho kamaratovi Venezuelcanovi bundu s pasom, telefonom a klucmi od bytu. Co bolo neprijemne majitel bytu a ani nasa priatelka, ktora ma u neho prenajatu izbu, neboli cez vikend doma. Okrem nas tam npcoval len domaceho znamy a aby zakon schvalnosti fungoval, prave vtedy nas museli vykradnut. My sme si v izbe sladko spali a nic nepoculi. Zrejme podozrenie padlo aj na nas.
Ked sa tak stveram niekedy horami a mam uz toho dost, tak sa sama seba pytam, preco ma to vlastne stale bavi, ci nie je jednoduchsie sediet doma a citat knihu? Ale ako sa dostanem hore tak ten pocit stastia a euforie za to stoji.. ta nadhera a nahly prilev sily a energie, je to akoby droga, ktora ma stale zenie dopredu. A tak sme sa vybrali do narodneho parku El Cocuy a vysli sme na vrchol Ritacuba Blanco, co ma cez 5300 m, moja druha 5000-covka. Za jeden den sme vysli zo 4000 m az na vrchol a spat. Bola to teda namaha, myslela som, ze to nezvladnem. Ale ako nahle sme sa dostali na ladovec, tak sa mi slo o dost lepsie, chytila som svoj krok a po nejakej chvili som si oddychla a znovu. Chris siel uplne inym tempom, vobec nezastavoval, ale siel ovela pomalsie, tak sme sa vzajomne doplnali. Ja som si to vzdy nadbehla, pockala ho a medzitym oddychla. Citila som ako su kazdym krokom moje nohy tazsie a tazsie, avsak vzdy po oddychu som sa pomaly rozbehla. Nas vodca, skvely to chlapik si vysiel len v gumakoch a nevzal si so sebou ziadnu vodu ani jedlo.
Akurat ze v sobotu rano sa zobudime s neprijemnym zistenim (byvame u jednej znamej zo Skotska, ktora prisla do Kolumbie taktiez za ucenim anglictiny). Mali sme nocnu navstevu. Chrisovi, mojmu spolucestovatelovi, zmizol notebook s mnozstvom fotiek, ktore bol prave v procese zalohovania, to bolo radosti. Majitelovi bytu ukradli pocitac plny jeho prace a jeho kamaratovi Venezuelcanovi bundu s pasom, telefonom a klucmi od bytu. Co bolo neprijemne majitel bytu a ani nasa priatelka, ktora ma u neho prenajatu izbu, neboli cez vikend doma. Okrem nas tam npcoval len domaceho znamy a aby zakon schvalnosti fungoval, prave vtedy nas museli vykradnut. My sme si v izbe sladko spali a nic nepoculi. Zrejme podozrenie padlo aj na nas.
Ked sa tak stveram niekedy horami a mam uz toho dost, tak sa sama seba pytam, preco ma to vlastne stale bavi, ci nie je jednoduchsie sediet doma a citat knihu? Ale ako sa dostanem hore tak ten pocit stastia a euforie za to stoji.. ta nadhera a nahly prilev sily a energie, je to akoby droga, ktora ma stale zenie dopredu. A tak sme sa vybrali do narodneho parku El Cocuy a vysli sme na vrchol Ritacuba Blanco, co ma cez 5300 m, moja druha 5000-covka. Za jeden den sme vysli zo 4000 m az na vrchol a spat. Bola to teda namaha, myslela som, ze to nezvladnem. Ale ako nahle sme sa dostali na ladovec, tak sa mi slo o dost lepsie, chytila som svoj krok a po nejakej chvili som si oddychla a znovu. Chris siel uplne inym tempom, vobec nezastavoval, ale siel ovela pomalsie, tak sme sa vzajomne doplnali. Ja som si to vzdy nadbehla, pockala ho a medzitym oddychla. Citila som ako su kazdym krokom moje nohy tazsie a tazsie, avsak vzdy po oddychu som sa pomaly rozbehla. Nas vodca, skvely to chlapik si vysiel len v gumakoch a nevzal si so sebou ziadnu vodu ani jedlo.
Nechapala som, ja som pomaly pila ako tava na pusti. A to jeho lano, ktore pouzil (az pri zaverecnom vystupe na vrchol), bolo hadam zo styridsiatych rokov, kratke a stare. Na zaverecnu najtiazsu cast vystupu to ani nestacilo, ked nas len tak na strmom ladovci istil v tych gumakoch a v strede sme ho museli cakat, aby sa zase posunul, ziadne cepiny, keby aspon 1 mal. No teda mohlo to byt aj lepsie pripravene. Z 3 stran strme hlboke doliny a z tej 4., z ktorej sme prisli ladovcova trhlina vedla nas, takze keby sme sa smykli bola by to celkom dlha smykacka. 
Po studenych horach sme sa znovu mali chut trosku ohriat a tak sme sa vybrali do puste Tatacoa, na juhu Kolumbie. Zapad slnka bol uzasny, maly ohnik plapolal. Fotogenicka zerodovana krajina.
Odtial sme sa presunuli do San Augustinu, znamej archeologickej lokality plnej starobylych kamennych soch. Sli sme na vylet za sochami na konoch, bolo to uzasne, moj kon chcel byt stale vpredu, tak si neraz pocvalal, aby nikoho nepustil pred seba. Len keby ten zadok tak nebolel po celom dni v sedle.
A na zaver po takmer 8 mesiacoch v Kolumbii sme vysli na vulcan Azufral, krater vyplneny tyrkysovou lagunou a dymiacou syrou zo vsadial.
Kolumbia je veru krasne rozmanita, vrelo odporucam.
Odtial sme sa presunuli do San Augustinu, znamej archeologickej lokality plnej starobylych kamennych soch. Sli sme na vylet za sochami na konoch, bolo to uzasne, moj kon chcel byt stale vpredu, tak si neraz pocvalal, aby nikoho nepustil pred seba. Len keby ten zadok tak nebolel po celom dni v sedle.
A na zaver po takmer 8 mesiacoch v Kolumbii sme vysli na vulcan Azufral, krater vyplneny tyrkysovou lagunou a dymiacou syrou zo vsadial.
Kolumbia je veru krasne rozmanita, vrelo odporucam.
Zerodovana Tatacoa pust.
Starobyle sochy v San Augustine, farbene prirodnymi farbami z kmenov stromov.
No comments:
Post a Comment