Tancujuci Costenos

Minule som vyznela si trosku negativne, ale zaciatky neboli najlahsie. Nebolo jednoduche najst ludi "podobnej krvej skupiny", ale uz sa rodinka trosku rozsirila.. ;-)

Aby ste si nemysleli, ze tu len smutime. Opak je pravdou. Costenos, ludia zijuci na pobrezi ziju hudbou, tancom. A tak takmer kazdy tyzden a niekedy aj trosku castejsie si vyjdeme na parket. A to samozrejme az do skorych rannych hodin. Ti, co ma aspon trosku poznaju a vedia ako milujem tanec a pohyb si to urcite vedia zivo predstavit. 5 minut od domu mame Habana club, 3 razy do tyzdna ziva kapelka, vzdy ma to dusou odveje na Kubu. Skoro ako v Buena Vista Social Club. Tanec, spev, tela osviezovane kvapkami potu, hlava na hlave, kubanske cigary.

Salsa mi zo vsetkych tancov robi najvacsi problem, ale uz sa lepsim. Vzdy odchadzam medzi poslednymi a minimalne tancujem s gringami (povodne takto volali len amikov, dnes hadam vsetkych bielych). Darmo nasi suhaji netancuju tak skvele ako miestni. Tu je to takmer nevyhnutne. Ak frajir nezna tancuvat, dievca ho dokonca posle niekedy kade lahsie.
Ale aby sme neostali len pri salse. S babami na dome ci v inych lokaloch cifrujeme merenge, vallenato a regeton.

Hned prvu sobotu ako som prisla ma vytiahli tancovat a bola som riadne prekvapena. Citila som sa ako v Dirty Dancing, ktore som si v detstve tak rada pozrela, vtedy to bolo vzdialene a teraz sme tu a teraz a zijeme si rozne filmy, ktore nam utkveli v pamati.
O tych dalsich filmoch, ktore sme si tu prezili niekedy nabuduce.
Tanec v Kolumbii je plny sexualnej energie, hlavne u costenos, clovek to moze na zaciatku chapat trochu ofenzivne, ale casom si zvykne. Champeta vyhravajuc. Moji studenti o nej nechcu ani pocut, je to hudba chudobnych ciernych stvrti, ako ich oni nazivaju. Potomkov byvalych otrokov, samozrejme ako oni tak i hudba ma korene v Afrike. Parik sa len tak hompa a nadskakuje v tesnej blizkosti.

A ma tu teda co nadskakovat, kedze Kolumbia vraj patri spolu s Braziliou medzi naj krajiny v plastickej chirurgii. A to som si myslela na zaciatku a veru sa ja cudovala ci to maju v genoch, ze vsetky zeny maju velke poprsie.
Ja teda riadne vymykam z radu ;-)
Dokonca som uz aj dostala otazku na hodine (ked sme citali clanok o plastickej chirurgii), ci by som nechcela malu zmenu. Ja na to sebaisto odpovedam, ze netreba a student, ktory mi kladol otazku, ze ano.. Nahodila som velky usmev a tvat sa zaliala cervenou. Vysvetlila som mu, ze to nepovazujem za dolezite. Tak taki su moji studenti. Mimochodom tento je policajt.
Ostatni nelenili a hned mi davali rady kolko to stoji a kde mam ist. Ale nie neteste sa, jedna zmena staci. Dredy zmizli z mojej hlavy po piatich rokoch, netreba to s inovaciami velmi prehanat.

Ale fakt neviem pochopit ich vkus. Nikdy ma nenapadlo, ze niekto chce mat i velke pozadie, u nas je to naopak. Tu vsak asi musia zeny vyrovnat vahu a velkost prst zadkami, aby udrzali rovnovahu. Niekedy ich jeden su moje 2. Bud jedia vela fritovaneho jedla, ktore je vsade navokol, alebo chirurg ma dalsiu robotu.
Veruze byva sranda na tych hodinach. A ked mi studentka povedala, ze ona podstupila operaciu pred 3 mesiacmi, nemohla som si pomoct a reagovala som ako typicky chlap. Moje oci zabludili na jej poprsie. Bolo to teda trosku poznat.

Pred odchodom mi niektori vraveli, ze moje ego bude pekne rast, ze muchachos sa budu tocit okolo mna. Musim vas sklamat alebo potesit? Ego ostava niekde v pozadi, veruze nie som velmo popularna. Okrem bujneho poprsia mi chyba velky zadok a nie som ani blondynka. Tie to maju veru tazke, moja spolubyvaju je z Finska a ani trosku jej nezavidim svetle vlasy. Nemoze prejst ulicou bez poznamky, niekedy je to az nechutne ako jej pri jednom pohlade na nu hovoria: "I love you mona!" a posielaju bozky povetrim.

Prvy mesiac v Kolombii - Cartagene

Konecne par riadkov z Kolumbie. Prve pocity, mesiac prace za sebou a trosku i kulturny sok.


Moja prva seriozna praca, ucitelka anglictiny, max 8 hodin do dna, 5 dni v tyzdni ;-)
Moje ocakavania boli prevysene. Ucim v jednom z najlepsich jazykovych institutov v meste. Uroven je pomerne vysoka, okrem ineho vyuzivame jazykove laboratorium a videonahravky.
To som si myslela, ze v Juznej Amerike, je to poslabsie.

Mojimi studentami su povacsinou lekari, inzinieri, podnikatelia alebo deti z bohatych rodin. Ide o intenzivny kurz, 5krat do tyzdna a mesiac stoji nieco cez 3000,-- Sk.
Musim povedat, ze nie je to vzdy jednoduche, vysvetlit im pokrocilu gramtiku, hlavne ked moja spanielcina je dost chaba, ale uz sa to zlepsuje ;-)
Praca ma bavi, kedze sa pri tom aj ja stale ucim nieco nove a zdokonalujem, niekedy je to vsak velmi vycerpavajuce, ved pozname pracovat s ludmi. Bud vas naplnia energiou alebo uplne vycicaju... ;-)

Cartagena je na severe Kolumbie, kolonialne mesto s bohatou historiou, nadherna architektura, domy prekypujuce roznymi farbami. Je vsak aj plna kontrastov, z historickeho centra je vyhlad na supermodernu stvrt plnu mrakodrapov, napodobenina Miami...
Na jednej strane prepych na druhej strane chudoba. Ide o najdrahsie mesto v Kolumbii (chranene UNESCOm to vzdy zvysi ceny) a pritom jedno z najchudobnejsich.
Do niektorych stvrti je uplne zakazane vojst. Je to pre mna zvlastny pocit, ze nemozem ist len tak kde chcem. Jediny kopec sa vytrca nad mestom. Tesila som sa, ze sa tam vyberiem, ale kdeze, nebezpecne, jedine taxikom. Cim vyssie ides, tym su ludia chudobnejsi. Vravim si, vsak si nezoberiem nic so sebou, nemaju mi co ukradnut. Avsak nie je to celkom tak, pre niektorych ludsky zivot neznamena nic, ked musia denne zapasit o kusok jedla...

Jedna kamaratka pracuje pre organizaciu, pomahajucu detom v nudzi, ale ked nie su peniaze, tak sa neje aj 5 dni. Su uplne na to zvyknuti. Potom sa nieco najde a inokedy zase nic. 'hladovka' je tu bezna vec.






Cestou do prace takmer denne obchadzam ludi leziacich na ulici. Bezdomovcov spiacich len tak na chodniku, niekedy maju aspon karton pod sebou. Ulice preplnene odpadkov, samozrejme.. ved smetne kose sa len tak lahko nenajdu. Ale uz si pomaly, ale iste zvykam. Nebolo to vsak take jednoduche ako na Aljaske. Urcite by som tu nechcela zostat zit, kdezto na Aljaske som si to vedela predstavit od prvej chvile.
Niektore rana, cestou do prace, skerime svoje tvare, aby sme necitili ten neprijemny zapach. Radsej som zmenila ulicu, aby som sa tomu vyhla.

Pri parku sedia prostitutky snupajuce kokain. Cartagena je vraj znama najmladsimi prostitutkami v Kolumbii, od 12 nahor... je to smutne, ale je to tak. Veru, ze s polutovanim sa mi pozera na tie dievcata, ked okolo nich kracam, ale neviem, co robit. A ich zakaznikmi su hlavne cudzinci :-(((


Dalsie naj Dartageny je pocet gangov, je ich okolo 135 v milionovom meste, vraj najviac v Kolumbii. Navonok to tak vobec nevyzera, ale je to tak. A castokrat bojuju o zivot, ked prekrocia svoje uzemia. Toto sa deje vo vzdialenych stvrtiach.
Bezny turista o tom vsak vobec netusi, centrum je velmi bezpecne, vsade su policajti, ziadne mreze na oknach, maximalne vas okradnu ;-)

Cartagena sa povazuje za najbezpecnejsie mesto v Kolumbii. Ked je medzinarodne stretnutie prezidentov (ako pred par tyzdnami, ked sa tu zislo dost vela prezidentov z Latinskej Ameriky, aby vyhutali plan proti drogovym kartelom tu v Kolumbii) vzdy sa taketo udalosti konaju v prave tu. Vtedy je centrum plne policajtov, vrtulniky lietajuce nad mestom, ulice uzavrete..
Tato bezpecnost vyplyva z polohy mesta, takmer z 3 stran je obkolesena morom, takze sa ovela jednoduchsie kontroluje ako ine mesta vo vnutrozemi.

Takze sa nemusit o mna bat, davam si pozor, nenosim zo sebou ziadne cennosti, len telefon, kopiu pasu, kolumbijsky obciansky preukaz a nejaku tu stovecku. Takze ked chcu nech si beru...

Prve tyzdne som byvala asi 45 minut od centra do prace. To bol teda zazitok kazdy den cestovat autobusom hore dole.
Premavka je tu otrasna, maju 2 pruhy pre auta, ale jazdia v styroch. Stale trubia, niekedy zabudaju na cervenu. Nechcela by som tu soferovat. Autobusy, casto sa hrajuce na really dakar, zlte taxiky, ci mototaxi, ktore nam vsetci zakazuju pouzivat. Najvyssia nehodovost, kedze sa vsetci predbiehaju. Nevies, kde ti kto vybehne, ale na druhej strane je to najrychlejsi spoj v zapche.





Avsak ani tie autobusy nie su ziadna slava, namiesto 25 min taxikom idete hodinu autobusom. Rozni predavaci nastupuju ( mate full servis, jedlo ci pitie az k sedadlu).
Autobus zastavi, kde len chcete, ludia su tu lenivi pohnut svojimi zadkami.
Celkom som sa neprijemne citila v tesnom rozpadajucom sa buse, ked zcasu na cas niekto vosiel s dietatom na rukach, podvyziveny a zacal rozpravat story jeho zivota a potom vyberat peniaze. Raz sa niekto doplazil, chodil viac menej po rukach a ukazoval nam svoje nohy, tensie ako moja ruka, mala som fakt dost.

Avsak pozries von a obezita prekvita, ludia prezierajuci sa fritovanou stravou a pridem do prace.. a vidim ludi ovesanych zlatom, pouzivajucich obrovske auta, s vecne hladnou nadrzou ved ako vravim Cartagena plna kontrastov.





Tak ako mozte citat prve tyzdne neboli najlahsie, ale uz si zvykam, uz sa ma to tak nedotyka.
Je to kazdopadne ine, ale kazdopadne zaujimave..

Mimochodom uz nemam svoje dredy, bol cas na zmenu po 5.5 rokoch a hlavne mi bolo velmo teplo a aj v praci s radostou uvitali tuto myslienku ;-)
uz je zo mna seriozna ucka ;-)

Inac nedavno bola Miss Universe, nie ze by som to velmi sledovala, ale bola to tu velka udalost. Prve styri najkrajsie zeny sveta, vsetky latino a vyvrcholenie bolo medzi Kolumbijcankou a Venezuelcankou. Venezuela vyhrala, vsetci boli sklamani :-((((

Venezuela

Najprv som si kupila letenku do Venezuely a az neskor mi vsetci zacali rozpravat aka je nebezpecna a hlavne Caracas. A moje obavy zacali. Takmer ziadna spanielcina, prvy raz v Juznej Amerike, sama Europanka.. dobry zdroj na okradnutie..
















Moje prve momenty v Juznej Amerike, cakanie na stanici












Okolie medzinarodneho letiska v Caracase, chudobne strvrte.

Kedze som bola na ceste do Kolumbie na pracovnu staz cez AIESEC (studentska organizacia, ktorej poslanim je okrem ineho sprostredkuvavat pracovne staze). A tak som cez AIESEC hladala nejakych ludkov, ktory by ma prisli pockat na letisko. Kedze AIESEC si navzajom pomaha, podarilo sa mi nakontaktovat na ludi v Caracase i Maracaibe. A tak vsetko prebiehalo relativne hladko. Chvilu som sa s nimi zdrzala v Caracase, pekne sa o mna postarali potom v Maracaibe, kde ma na zaver nalozili do taxika s kopec Venezuelcanmi a povedali taxikarovi nech da na mna pozor a pomoze mi s vymenou penazi, colnou kontrolou a nech ma nalozi na autobus v Maicae (Colombia). A vsetko tak aj dopadlo. Par pasovych kontrol vo Venezuele, kontrola batoziny, boj o peciatku, ktoru mi tak zdoraznovali, aby som si ju nezabudla vypytat.

Tato cast Venezuely ma az tak neocarila, ale ja viem, ze to krasne som este nevidela. Urcite sa tam este vratim.















Zeby miestna MHD?

S tou bezpecnostou vo Venezuele to fakt nie je najlepsie v tomto obdobi. Chavez nastolil komunizmus a vraj je tam viac chudoby ako predtym, viac kriminality. Neodporucaju ti jazdit samej v MHD v Caracase. Domy, kde som byvala ohradene vysokymi murmi s ostnatymi drotmi a straznik s velkou zbranou pri vstupnej brane. Ale ludia, ktorych som stretla boli uzansni, veseli, velmi napomocni a dobrosrdecni.












Zabava s kamarami v Maracaibe. Chceli si urobit z mojich dredov parochnu.




















Ako to vlastne funguje ten telefon?

Volky nevolky hned v prve dni som sa zamotala nie uplne priamo do latino vztahu. Chalan z AIESECu, ktory bol zodpovedny za medzinarodnych stazistov mi ponukol moznost prenocovat v jeho dome. O 1 v noci som musela jeho domacnost opustit, pretoze jeho ziarliva priatelka mu volala a vyhrazala sa, ze ak tam ostanem, ze sa s nim rozide. A to ma predtym par hodin stretla a spoznala. Chcel mi len pomoct a takto dopadol. Vraj to je celkom bezne, ze latino girls su velmi ziarlive, ale povedzme si pravdu, castokrat maju na to svoj dovod, kedze je aj relativne zname, ze latino boys maju casto viac dievcat. A su velmi slovne zrucny, takze vedia lahko ocarit dievcata. A co je este zname, ze radi vyuzivaju gringas (zahranicne devy), z ktorych neskor tahaju len peniaze a nikdy ich nevratia (poznam velmi vela pripadov v mojom okoli a i ja som si mohla na svojej kozi z casti vyskusat). Zase na druhej strane je tu vela gringos (starsich Europanov ci Americanov, ktory maju krasne mlade latino milenky, kolumbijcanky).

V Cartagene ma uz pekne cakali ludkovia z AIESEC Cartagena (moji novi zamestnavatelia) na terminale. Doteraz ziadny trainee neprisiel na staz autobusom z Venezuely. Nechapali co vymyslam a nechceli mi to najskor povolit, ale ja tvrdohlavo, ze pred stazou chcem trosku daco malo pocestovat.. Taktiez sa cudovali z mojej fotky s dreadmi, nevedeli koho maju ocakavat.. neskor som sa len dopocula, ze este pred mojim prichodom si zo mna robili srandicky.

Ked sme mali pripravny Outgoing seminar s AIESEC na Slovensku.. trosku som sa usmievala a v duchu si hovorila...vsak som uz daco pocestovala.. nebudem mat taky kulturny sok.. ale ani som si to neuvedomila a sok tu bol.. A hlavne az neskor v Cartagene.. Je velky rozdiel cestovat ako turista a zit tam kazdodenny zivot, praca, byvanie, domaci..
















Ulice preplnene starymi americkymi autami












Typicka Venezuela, kazdy ma auto, lebo celu nadrz naplnis za 2 $, ale su casto v hroznom stave a premavka nekonecna. Z letiska na autobusovy terminal sme sli namiesto 30 minut 2 hodiny.












Traffic v Caracase a poulicny predajcovia prazdiaci pomedzi auta.












Pestrofarebne domy v Caracase

Doteraz som sa celkom nestotoznila s ich kulturou a nechcela by som tu zit cely zivot. Ale skusenost je to uzasna.

Pisem to s dost velkym casovym rozdielom, preto par neskorsich postrehov z Kolumbie.

Tak takto volajako zacal moj polrocny pobyt v Cartagene v Kolumbii.

Bonaire (Holandske Antily) - Karibik

Moje putovanie Latinskou Amerikou sa rozprudilo v lete v Karibiku na Holandskych Antilach na ostrove Bonaire (asi 100 km od Venezuely), v raji potapacov.

A takto volajako blaznivo to cele zacalo.

Mala som stastie, ze som sa tam nakoniec dostala, lebo v Budapesti to vyzeralo chvilami beznadejne, az som mala pomaly slzy na krajicku...
Niekolkokrat som uz sice za posledny polrok letela, ale stale nie som v tom zbehla, a tak ma ani nenapadlo sa spytat, ze z akeho terminalu letim. Esteze som vedela nazov letiska, aj to som si zistila len 2 dni pred odletom.
No a samozrejme zakon schvalnosti funguje, boli tam 2 terminaly, vzdialene od seba autobusom priblizne 15 min, kto by to bol predpokladal.
Poobede v Budapesti sme sa dostali do kolony, zapcha, ktora nemala konca.
Kym som sa tam zorientovala v MHD a kym mi niekto rozumel, to trochu trvalo. Ludia sa mi zdali vacsinou neochotni. Vyse hodiny som stravila v metre a buse.

Presne hodinu pred odletom som vtrhla do budovy letiska a nervozne si 'obhryzala nechty', ci som v tom spravnom terminale. Stastena tentokrat stala pri mne. Keby som nebola na spravnom mieste, urcite by som to nestihla.
Co bolo iritujuce, ze vsetci ostatni v buse mali na internetovej letenke napisany aj nazov letiska aj terminal, iba ja nie.

Ironiou po tom vsetkom zhone bolo, ze sme nakoniec kvoli burke sedeli hodinu v lietadle a cakali, kym sa rozhnevane nebo utisi. Ale to som cela ja. Vzdy robim vsetko na poslednu chvilu a v zhone.. teda vacsinou.. rano som este v Banskej Bystrici na zahrade sadila fazulu a siala travu a neskor isla na stop do Budapesti. Vsetko by bolo viac v pohode (bola som si ista, ze stopnem), keby som si nepozrela zle odlet. Vidim 19.45, to mam kopec casu. Nebolo mi vsak vsetko jedno, ked som neskor zistila, ze je to cas priletu do Amsterdamu a moje lietadlo z Pesti odlieta tym padom o 2 hodiny skor.

V Amsterdame to uz prebiehalo hladko a bolo zaujimave vidiet siet hradzi, ktore chrania Holandsko pred zatopenim.

V noci o tretej hodine som priletela na pokojny, maly palmovy ostrov, obkoleseny koralovymi utesmi.

Solne 'pohorie'. Sol je dolezity zdroj obzivy na ostrove

Po tom zhone, ktory som si prezila za posledne obdobie, som si uz potrebovala oddychnut a tie 2 tyzdne pokoja stali za to. Dostatok oddychu, citania, cvicenia, plavania. Dennodenne som si vychutnavala ranny spev vtakov... tanec paliem a vln. Vsade sa vyhrievali krasne pestrofarebne jastere a leguani, z ktorych tu mimochodom robia polievku.

Leguan (mne sa viac paci ho pozorovat ako jest polievku)

Stal sa zo mna certifikovany potapac. Zaplavala som si s rajou, korytnackou, murenou, angel fish, morskymi konikmi a mnozstvom inych nadhernych morskych tvorov.
Takmer vsade okolo ostrova je narodny park, koralovy utes.. nadhera.. 2 rozlicne modre farby s vyraznym kontrastom. Ked sa tak clovek zapozera za rybami a vcleni sa do ich hufu, niekedy aj zabudne v akej hlbke je. Nocne potapanie bolo trochu o niecom inom, velke tarpony robili najazdy za svetlom, aby lepsie videli na svoje jedlo a vo vraku som mala respekt ci to cele na mna nepadne.

Podmorska prisera, zeby meduza?

Ostrov je sice malicky, ale okrem morskeho narodneho parku maju aj suchozemsky, posiaty kvitnucimi kaktusmi, lezucimi leguanmi, ci lietajucimi papagajmi, pelikanmi a vykracujucimi plameniakmi. Vsade navokol je relativne dost sucho. Ved len zo 2 mesiace v roku prsi.

Suchozemsky narodny park

Plameniak

Bonaire na mna vplyval svojou pokojnou atmosferou, postupne som sa prisposobila ostrovnemu zivotu.. jednoducho povedane zlenivela som. Ale aj to treba, ked clovek aspon na chvilu vypadne z uponahlanej Europy. Tam neexistuju ziadne semafory, ziadne biele ci zlte ciary na cestach, nikto nepouziva bezpecnostny pas v aute, vsetci maju cas. Stabilne obyvatelstvo tvori asi 12 000 ludi a ostrov je dlhy priblizne 50 km a siroky 20 km... taky mensi okres.

Pozemky su ohradene velmi ucinnymi plotmi z kaktusov, cez taky by som veru neliezla.

Cele dni bolo slnecno, len posledny den sa obloha rozplakala, zeby ostrov smutil, ze odchadzame?
Cesta spat bola pokojna, ziadny stres .. zastavili sme sa aj na ostrove ARUBA..
A vsetko som vynimocne stihala :-) snad som sa konecne poucila?