Bolivia

Jazero Titicaca lezi v obidvoch krajinach Peru a Bolivii. Plavajuce trstinove ostrovy su na peruanskej casti, no najvacsi prirodzeny ostrov je ostrov Slnka (Isla del Sol) na bolivijskej strane. Ostrov s ruinami starych Inkov a prijemnym carom.












Odtial sme sa pobrali do hlavneho mesta La Paz, najvyssieho hlavneho mesta (cez 3600 m n.m.), plneho poulicnych trhov. Bolivia je najchudobnejsia krajina z Juznej Ameriky s najvyssim % indianskeho obyvatelstva, az 60 %. Mali sme stastie a akurat bol Gran Poder, sprievod spievajucich, tancujucich a tradicne oblecenych ludi, 2 dni sa tesiacich v strmych uliciach.











Betonova dzungla plna chaosu a poulicnych trhov - La Paz












Gran Poder


V Bolivii sa mi podaril splnit moj tajny sen, vysla som na 6000vku. Huyana Potosi, kde som siahla na dno svojich sil. Zistila som, ze nadmorska vyska veru nie je moj dobry priatel. Vedela som, ze to dokazem zvladnut, len veeeeelmo pomaly. Mali sme skveleho lokalneho guida, to si viete predstavit ako sa staral o 2 cudzinky, take doplnkove sluzby sme dostali :-), cokoladka priamo do ust, aby sme nemuseli vytahovat nase zmrznute ruky z rukavic a aj nase veci nam pomohol odniest a my sme si vykracovali len nalahko.











Huayna Potosi 6088 m n.m. a cintorin pod nou? Zeby neuspesni horolezci? Nie, nebohi banici pracujuci v zlych socialnych podmienkach.












Pohlad z vrcholu na ladovec, ktorym sme sli. Tam dole su ludia, ktorych sme minali cestou hore.


Z vysok do nizin, rovno do jungle, z tepla do zimy, cestou smrti, strme priepasti, 20 hodin v autobuse, z toho 17 hodin po prasnej ceste, museli sme mat na ustach satku, aby sme nezacali kaslat. Kvantum zvierat, plavali sme so sladkovodnymi ruzovymi delfinmi, obkolepeni krokodilmi, to ma predtym ani vo sne nenapadlo. Lovenie ostrozubych piran, aj sme ich ochutnali, kajmany, korytnacky, anakondy a velke mnozstvo vtakov.











Delfin sa s nami hral, spliechal na nas vodu.





























Anakonda





























Kapivara














Padajuci dom v povodi Amazonky.


















Detske hratky v lokalnej indianskej komunite.

A z relativne teplej dzungle spat do studenej krajiny, solna pust Solar de Uyuni a fotogenicka kamenno-pustna krajina na hranici s Chile a Argentinou. Len ta zima sa tazko znasala, skoro rano - 15 stupnov a silny vietor.










Solne jazero


















Tanec na solnej pusti, vsimnite si tie niekolkouhloniky, ktore vytvara sol.


















Solny hotel z kvadrov soli, vo vnutri bolo takmer vsetko zo soli, este aj postele, stoly a stolicky a dokonca aj podlaha.



















Obrovsky pichlavy kaktus

Posledny den v Bolivii vo vlaku ma okradli, starucky indiansky parik, ale som sa nedala a vystopovala som ich a svoj rupsak som s policiou nasla v ich dome.

Typicka bolivijska indianka, vzdy som sa pozastavovala nad tym, ze im tie klobuky nespadnu z hlavy.

Peru

Od Kolumbie (Karibiku) sme sa nekupali v mori a tak, kedze sme to v Ekvadore vynechali pre nedostatok casu, v Peru sme sa zastavili v Mancore. Karbik ma rozmaznal. Tichy ocean sa mi zdal prilis studeny.1 den sme sa okupali a smerujeme na juh, do mesta Trujillo, znameho preinkskymi pamiatkami: hlinene mesto Chan Chan a Pyramida Slnka a Mesiaca.

Avsak to bola pre nas len taka medzizastavka na ceste do Huarazu, vychodiskoveho bolu do Cordielleras Blancas. Pohorie, kde je cez 50 vrcholov nad 5000 m a 20 cez 6000 m. Nadhera ladovcove ciapocky vsade navokol. Sli sme na povodne 4 denny vylet, hike Santa Cruz, jeden z najznamejsich v oblasti, ale kedze este stale bolo obdobie dazda (zaciatok aprila). Teda malo byt relativne na ustupe, ale nam sa nezdalo, kazdy 1 den prsalo a v sedle cez 4800 m padal sneh. Chodniky boli bystrinami, mnohokrat sa spojili s divou riavou a museli sme to obchadzat naokolo. Pampa bola zaplavena, najprv sme sa snazili prejst po suchsich oblastiach na boso, no nakoniec sme to vzdali a vyzuli sa. Na jednom useku sme museli brodit potok, lebo mosty neboli velmi funkcne. Brrrr zimna voda, bolo to velmi vycerpavajuce a ja som este bola nejaka nachcipana, tak o to dvojnasobne. Ale nadhera, aj ked tych vyhladov nebolo az tak vela. Ale prvy den stal za to, vtedy sme mali cele pohorie na dlani.
Po navrate dolu spat do civilizacie sme zistili, ze akurat vrcholila velka noc, tak takmer vsetci Peruanci 'povinne' cestovali. Autobusy boli preplnene a predrazene, ale nastastie sme sa dostali na cas do Limy, lebo Chris mal len 2 dni na to, aby sa dostal na letisko, smer Kuba a potom domov do Kanady. Po takmer 20 mesiacoch opustal Juznu Ameriku, zacal a aj skoncil v Lime. Posledne 4 mesiace z toho sme stravili spolu.















Ludia ziju vsade vysoko v horach.

Po jeho odchode som sla na 10-denny meditacny kurz. Pokojne prostredie, takmer cele dni naplnene meditaciou, vstavanie rano o 4 hodine a rozpravat sa moze len s ucitelom alebo s manazerkou. Nesmie sa pisat ani citat. Chutne vegetarianske jedlo. Nebolo to jednoduche, ale urcite mi to vela dalo a vrelo odporucam. Ten pokoj a stastny usmev, s ktorym sme takmer vsetci odchadzali. :-)

2 tyzdne som pobudla sama a potom sa stretla s Amandou, mojou dalsou kanadskou spolubyvajucou z Kolumbie a spolocne sme pokracovali v ceste.

Ostrovy Ballestas plne tucniakov, delfinov, tulenov, plameniakov, kormoranov a inych vtakov. Volaju ich lacne Galapagy.
Mesto Pisco znicene nedavnym zemetrasenim.
Mestecko Ica a blizka oaza s pieskovymi dunami s moznostou sandboardovania. Mimochodom takmer cele pobrezie Peru je pust. Vseobecne sa deli tato krajina na 3 zakladne casti tiahnuce sa zo severu na juh, a to pust (pobrezie), pohorie Andy dosahujuce cez 6000 m v mnohych oblastiach a vychodna cast zdungla so svojim najvacsim mestom Iquitos, do ktoreho sa mozno dostat len letecky alebo lodou.










Zacali sme byt unavene z prachu a sucha a tak takmer poslednou pustnou zastavkou boli linie Nazca (predinkska kultura), ktora vytvorila rozne obrazce do kamenistej puste a ktore mozno vidiet dodnes. Najma vsak z lietadla alebo z vyhliadkovej veze, avsak z tejto mozno vidiet len 3 obrazce.

Smer Arequipa, druhe najvacsie mesto v Peru, ktore lezi v objati 5ooo-covky Misty a jednej 6000-covky. Vacsina ludi odtialto smeruje do 2. najhlbsieho kanona na svete, kononu Colca pricom aj ten prvy je v Peru, ale trochu viac odlahlejsi. V rannych hodinach, ked sa vzduch ohrieval, kondory, najvacsie vtaky na svete ponad nas kruzili a neskor sme sa rozhodli zist dolu do konona co bolo cez kilometer a na druhy den hore. Cestou dole mi to trvalo dlhsie ako hore. Fakt to nebolo velmi prijemne na kolena.















Jeden z divov sveta, Macchu Picchu, je nadherna lokalita. Inkovia veru vedeli, kde si postavit mesto.
V ten den ked som tam bola, bolo PARO, strajk, ludia blokovali v celej krajine cesty, takze vlaky, autobusy a ani sukromne auta nechodili, tak namiesto vyse 1000 ludi tam bolo do 200, uplny pokoj. Ale ta cesta spat bola problematicka, ohne a skaly vsade na cestach, zrubane stromy krizujce prechod. Prosili sme strajkujucich ludi, aby nas pustili. Namiesto 6 hodinovej cesty nam to trvalo 15 hodin, plno obchadziek polnymi cestami.










V Cuscu (vychodiskove miesto pre Macchu Picchu) som stretla slovenskeho kamarata Miska a s nim sme sa vybrali na 5 denny vylet okolo Ausangate (cez 6000 m). Museli sme prejst cez 4 sedla, pricom 2 z nich mali cez 5000 m, s celou vybavou, vsetkym jedlom. Pred tym najvyssim 5200 m sme zakempovali v doline vo vyske 4600 pri krasnom tyrkysovom jazere. Ledva sme stihli postavit stan a zacali padat ladove krupy, ktore vytvorili asi 10 cm vrstvu (mimochodom kazdy den padali krupy), neskor sa to premenilo na sneh. Misko celu noc musel zhadzovat tazky sneh zo stanu, aby sa nam nezlomil. Rano sme vstali do zimnej krajiny. Bol tam este jeden stan a v nom chlapik francuz, ktory nas odhovaral, aby sme nepokracovali dalej, on sa vratil. My ze ideme skusit.. namahave, ale ten vyhlad zhora stal za to, ladovce vsade navokol, plesa a hlboke doliny. Prvu a poslednu noc sme natrafili na prirodne horuce pramene, a tak v tej zime (kazdu noc minusove teploty) to dobre padlo cvachtat sa v teplej vode rano i vecer. V tych vysokych nadmorskych vyskach ziju povodni obyvatelia, zivia sa pastierstvom. Rano sme pozorovali stado tisicich lam presuvajuch sa z jednej doliny do druhej cez vysoke sedla a pastierov v sandalkach v snehu.











Kazdodenne krupy












Nekonecne stado









Rano zapadnuty snehom.

Odtial sme sa stopom presunuli na jazero Titicaca, najvyssie plavitelne jazero na svete 3810 m n.m. Stop v Peru len v kamionoch. Je tu znacna chudoba a ak nahodou maju ludia auto, tak s nim chodia len po okoli. Takze takmer jedina moznost na vacsie vzdialenosti su kamiony, ktore castokrat idu 40tkou. Kamaratke Amande sa to vsak velmi zapacilo a uz nechcela ani chodit busmi, ze v kamione je to bezpecnejsie, kedze chodia ovela pomalsie na tych horskych cestach plnych zakrut a su aj pohodlnejsie. Jedna z nas si pospala na posteli a druha na sedacke s vylozenymi nohami, co v buse nie je mozne.
Na jazere Titicaca su zname trstinove vznasajuce sa ostrovy, umelo vyrobene, kde zije typicke obyvatelstvo.















Plavajuce trstinove ostrovy
















Pastierka vysoko v horach, jej pomocnikmi boli ich deti.















Medzidedinska doprava a skolsky autobus zaroven.


Salinas - solen bazeny na tazbu doli. Solanka vychadza z podzemia, v nadrzkach ju nechaju vysusit a uz len pouziju sol.

Ekvador

Kraterove jazero Quilotoa

Deti pri dedine Quilotoa. Cervene lica a soplik na nose nesu znaky studeneho prostredia, v ktorom ziju.

Komunita Rhiannon, kde sme stretli slovenske baby. Prave sa sadia stromceky.

S nasimi babami na vylete na jazero Mojanda, tak intenzivne prsalo, ze sme nedokazali prebrodit toto miesto (my by sme to aj zvladli, ale psovi sa nechcelo). Presli sme to az rano v topanockach malym mostikom, ktory na tejto fotke vobec nevidiet.

Zname tradicne trhy v mestecku Otavalo















Cistenie obuvy na ulice, taka bezna vec v Juznej Amerike.












Quito. Vyhlad z nasho couchsurfingoveho bytiku.

Dreveny domcek na farme v dzungli, kde sa konal ocistny obrad.

Vychutnavam si kakao, pravdaze nie zrna, to by bolo horke, len tu sladunku bielu duzinku. Zrnka sa vypluju, vysusia a predaju na kakao alebo cokoladu.

Kanoning, najdlhsi vodopad, ktory sme zlanovali mal 43 m. Na lavo odo mna sme sa smykali zo skaly, priamo dole asi 10 m.

Konecne do Ekvadoru! A prvy krat na juznej pologuli. Ekvador v spanielcine znamena rovnik. V hlavnom meste Quite sme mali perfektny couch. Spali sme u mladej Francuzsky, co pracuje s kolumbijskymi utecencami. Vystverali sa na mietny vulkan nad mestom a dostali spravu, ktora nas opat zaniesla na severnu pologulu, ale len hodinu od Quita.
Slovensko je jedna velka rodina a tak som dostala spravu od znamych, ze 2 slovenske devy (Dominika a Lucka z Blavy) sa potuluju po Juznej Amerike. Akurat boli na ekokomunitke a tak sme ich navstivili a zasli spolu na hory, kde samozrejme ako takmer vsade v Ekvadore v aprili prsalo. A tak nas rozburena horska bystrina nepustila na druhu stranu. Museli sme ostat n
ocovat na danom brehu a na druhy den rano voda klesla, kedze v noci sa pocasie trosku umudrilo.

Z hor sme sa spustili do mestecka Otavala, znameho tradicnym indianskym trhom. Ale viete si to predstavit, 3 baby stretnut sa v cudzom svete, kecali sme a kecali, plno spolocnych znamych. Aj sme o sebe davno poculi, ale prvy raz sme sa stretli az tu v Juznej Amerike.

Mimochodom, aby tych Slovakov nebolo malo. Vcera som uplne nahodou nenahodnou stretla skupinu plnu Slovakov z Buba a znameho sprievodcu, ktoreho som nevidela zo 5 rokov.

Dalsiu zastavku na Quilotoa loop, nadherny 4 denny okruh horami plnymi povodneho indianskeho obyvatelstva. Kopce plne policok a ludi i dobytka pracujucich na nich, zeny strikujuce pestrofarebne ciapky, deti hrajuce sa vsade navokol, hlboky kanon brazdiaci tuto nadhernu krajinu a vysoke sopky hrdo tyciace sa nad nou. Jazda na rannom aute prepravujucom mlieko, ktore stalo za kazdym rohom, bud kupovalo mlieko od miestnych ludi, alebo ho hned priamo predavalo, kto nemal dostatok. Nadherna krajina, len trochu privela dazda.

Odtial pokracujeme na juh, cesta lemujuca nadherne sopky s ladovcovymi ciapkami zname Cotopaxi ci Chimborazo (najvyssi vrch Ekvadoru, nieco cez 6000 m). Do mestecka Banos, leziaceho pod dymiacim vulkanom. Prijemne miesto plne sportovych moznosti. Vyskusali sme si kanoning, zlanovanie vodopadov, ten posledny 43 metrov dlhy previs bol najlepsi. Kvapky padajucej vody ta ovlazuju a pod tebou nadherna duha na strete slnecnych lucov a rozprasovanej vody na vsetky strany. Smykanie sa po skalnych toboganoch a skakanie zo skal do malych lagun horskych bystrin.

Ale asi najzaujimavejsie z celeho Ekvadora bol vylet do jungle. Z Banos sme sa vybrali do Teny a odtial volakde dalej. Dostali sme kontakt na jednu samansku liecitelku, s ktorou sme absolvovali cistiacu ceremoniu. V noci okolo 10 hodiny (tu je tma uz od 6 vecer :-( (po cely rok, kedze je to blizko rovnika), sme dorazili do indianskej komunity a hladali dom nasej 'znamej'. Uz vsetci spali, myslela, ze neprideme. Nechcela nas nechat nocovat na zemi v jej dome (kvoli komarom a kadejakym dalsim hmyzom) a ani na jednej posteli, a tak ona so svojou mamou a vnuckou spali spolu v jednej izbe a ja na jej posteli a Chris na posteli vnucky, ktora sa na druhy den trosku rozpadla ;-) predsa vnucka je o nieco lahsia nez on, ale dali sme to nejak do kopy. V noci po tom ako som zistila, ze so mnou je na posteli aj svab, som nemohla velmi dobre spat, stale nie som s nimi az taka kamaratka, hlavne ked su blizko mna. Rano sme sa vybrali na jej farmu, kde pestuje kopec liecivych bylin a inych plodin, taka mala prechadzka dzunglou. Len sme cumeli, ked sme videli ako sa 50-tnicka stverala po palmach a inych stromoch, aby nam dala ochutnat rozne plody. Susene tabakove listie visiace na tyciach dokola. Pripravili sme si chalupu na vecernu ceremoniu a vratili sme sa na obed, kde sme museli vyskusat nejake larvy ci cervy, pri druhej ma natiahlo, velmi som tomu na chut neprisla, ale nedalo sa odmietnut (natlak domorodeho obyvatelstva). Vecer sme sa vratili na jej farmu spolu aj s jej dcerou, ktora s jej dalsimi 5 detmi zije vo vedlajsom dome. Obe domacnosti plne zien, len medzi detmi sa najdu nejaki chlapci. Pri svieckach za hukotu dzungle sme vypili ayahuascu, ktora nas mala trochu precistit. Samanka spievala, fajcila tabak zabaleny v liste z platana, ocistovala nas metlickou z tabakovych listov. Casto sa stava, ze cloveku pride zle a tak ja som asi po pol hodine utekala 3 krat vonku (alebo zeby to bolo tou larvou co som zjedla?), vsetky zeny sme si to tam oznackovali, len Chris bol v pohode. A po par hodinach stravenych v tmavej chajde bez jedineho svetla sme sa pobrali spat dzunglou, len mesiac nam svietil na cestu.

Mimochodom v Ekvadore sme sa povacsine presuvali stopom, jednoduchy a rychly sposob prepravy, casto na korbe auta, vychutnavajuc si sibalsky vietor vo vlasoch a nadherne vyhlady navokol.

Navrat do Kolumbie

Za tych 7 mesiacov prace v Kolombii som toho nestihla vela spoznat a tak sa znovu vraciam, tentokrat vsak ako turista. V Bucaramange sme stravili par dni u skvelych ludi, ktorych sme spoznali cez COUCHSURFING (CS), ti ktori to nepoznate, skuste si to pozriet. Uzasna moznost spoznat lokalnych ludi alebo nadobudnut akekolvek rady, co sa tyka cestovania. Ak ste unaveni z neustaleho nocovania v hosteloch a stretania samych backpackrov, tak toto stoji za to.

Domaci nas viac menej donutili ochutnat miestnu specialitu, grilovane mravce. Mala som s tym trosku problem, ale dalo sa, chutilo to ako grilovana kukurica.

Momentalne sme v Bogote a vychutnavame si velkomesto.
Akurat ze v sobotu rano sa zobudime s neprijemnym zistenim (byvame u jednej znamej zo Skotska, ktora prisla do Kolumbie taktiez za ucenim anglictiny). Mali sme nocnu navstevu. Chrisovi, mojmu spolucestovatelovi, zmizol notebook s mnozstvom fotiek, ktore bol prave v procese zalohovania, to bolo radosti. Majitelovi bytu ukradli pocitac plny jeho prace a jeho kamaratovi Venezuelcanovi bundu s pasom, telefonom a klucmi od bytu. Co bolo neprijemne majitel bytu a ani nasa priatelka, ktora ma u neho prenajatu izbu, neboli cez vikend doma. Okrem nas tam npcoval len domaceho znamy a aby zakon schvalnosti fungoval, prave vtedy nas museli vykradnut. My sme si v izbe sladko spali a nic nepoculi. Zrejme podozrenie padlo aj na nas.

Ked sa tak stveram niekedy horami a mam uz toho dost, tak sa sama seba pytam, preco ma to vlastne stale bavi, ci nie je jednoduchsie sediet doma a citat knihu? Ale ako sa dostanem hore tak ten pocit stastia a euforie za to stoji.. ta nadhera a nahly prilev sily a energie, je to akoby droga, ktora ma stale zenie dopredu. A tak sme sa vybrali do narodneho parku El Cocuy a vysli sme na vrchol Ritacuba Blanco, co ma cez 5300 m, moja druha 5000-covka. Za jeden den sme vysli zo 4000 m az na vrchol a spat. Bola to teda namaha, myslela som, ze to nezvladnem. Ale ako nahle sme sa dostali na ladovec, tak sa mi slo o dost lepsie, chytila som svoj krok a po nejakej chvili som si oddychla a znovu. Chris siel uplne inym tempom, vobec nezastavoval, ale siel ovela pomalsie, tak sme sa vzajomne doplnali. Ja som si to vzdy nadbehla, pockala ho a medzitym oddychla. Citila som ako su kazdym krokom moje nohy tazsie a tazsie, avsak vzdy po oddychu som sa pomaly rozbehla. Nas vodca, skvely to chlapik si vysiel len v gumakoch a nevzal si so sebou ziadnu vodu ani jedlo.

Nechapala som, ja som pomaly pila ako tava na pusti. A to jeho lano, ktore pouzil (az pri zaverecnom vystupe na vrchol), bolo hadam zo styridsiatych rokov, kratke a stare. Na zaverecnu najtiazsu cast vystupu to ani nestacilo, ked nas len tak na strmom ladovci istil v tych gumakoch a v strede sme ho museli cakat, aby sa zase posunul, ziadne cepiny, keby aspon 1 mal. No teda mohlo to byt aj lepsie pripravene. Z 3 stran strme hlboke doliny a z tej 4., z ktorej sme prisli ladovcova trhlina vedla nas, takze keby sme sa smykli bola by to celkom dlha smykacka.

Po studenych horach sme sa znovu mali chut trosku ohriat a tak sme sa vybrali do puste Tatacoa, na juhu Kolumbie. Zapad slnka bol uzasny, maly ohnik plapolal. Fotogenicka zerodovana krajina.
Odtial sme sa presunuli do San Augustinu, znamej archeologickej lokality plnej starobylych kamennych soch. Sli sme na vylet za sochami na konoch, bolo to uzasne, moj kon chcel byt stale vpredu, tak si neraz pocvalal, aby nikoho nepustil pred seba. Len keby ten zadok tak nebolel po celom dni v sedle.
A na zaver po takmer 8 mesiacoch v Kolumbii sme vysli na vulcan Azufral, krater vyplneny tyrkysovou lagunou a dymiacou syrou zo vsadial.
Kolumbia je veru krasne rozmanita, vrelo odporucam.

Zerodovana Tatacoa pust.















Starobyle sochy v San Augustine, farbene prirodnymi farbami z kmenov stromov.

Venezuela (Konecne na cestach)

Hura na hory!
Po tej mojej 'dlhej' 7-mesacnej praci som sa uz nevedela dockat konca a hura cestovat trosku a opat na hory, zakusit slobody. Musela som urychlene opustit Columbiu, lebo uz dva dni som tam bola ilegalne, viza na staz mi skoncili.
A tak najblizsie kam sa da ist, spat do Venezuely.
Zasli sme do Meridi, mestecka vo venezuelandskych andach, odkial sme sa vybrali na niekolkodnovy vylet. Nadhera ako sa ekosystem menil z nadmorskej vysky 2400 m n.m. do vysky cez vyse 4000 m n.m. Prvy den sa tak rozprsalo, ze sme museli kampovat priamo na chodniku a stavat stan v riadnom lejaku.

Rano sme sa zobudili a v stane na jednej strane, ked ze sme boli z kopca voda, ale aspon ze neprsalo.
Okem Meridy sme vo Venezuele navstivili aj par znamych v Maracaibe, myslela som si, ze co v takom naftarskom meste mozte vidiet a stravili sme tam prijemny kulturny zazitok, zistili sme odkial pochadza nazov tohto statu, zo slova Venezia - Benatky. Venezuela znamena 'male Benatky' a prave v Maracaibe je stara stvrt s domami na koloch na spominanom jazere. Len tak sme sa tam motkali a vychutnavali pestrofarebne domy, ked nas zrazu pozvali do jedneho z ni ch, kde hrali tradicnu muziku. Po par pesnickach ma uz aj ucili tancovat.

Maracaibo lezi pri najvacsom jazere v Juznej Amerike. Avsak je dost kontaminovane kvoli tazbe. Nechapem, ze sa tam deti kupali.
V tom obdobi prave vrcholilo referendum o zmeneni konstitucie, ci prezident moze byt voleny dozivotne. A Chavez vyhral, zeby druha Cuba? Vraj ludia volili Si (ANO) aj ked nie celkom s tym suhlasili, ze by ich k tomu hnal strach? Nikdy nevies, Big Brother ta mozno sleduje.
Takmer vsetky ulice boli popisane cervenymi SI a modrymi NO (my sme fandili modrej, tento raz nam to nevyslo. Mozno inokedy? Neviem ci vsak bude nejake nabuduce??