Ekvador

Kraterove jazero Quilotoa

Deti pri dedine Quilotoa. Cervene lica a soplik na nose nesu znaky studeneho prostredia, v ktorom ziju.

Komunita Rhiannon, kde sme stretli slovenske baby. Prave sa sadia stromceky.

S nasimi babami na vylete na jazero Mojanda, tak intenzivne prsalo, ze sme nedokazali prebrodit toto miesto (my by sme to aj zvladli, ale psovi sa nechcelo). Presli sme to az rano v topanockach malym mostikom, ktory na tejto fotke vobec nevidiet.

Zname tradicne trhy v mestecku Otavalo















Cistenie obuvy na ulice, taka bezna vec v Juznej Amerike.












Quito. Vyhlad z nasho couchsurfingoveho bytiku.

Dreveny domcek na farme v dzungli, kde sa konal ocistny obrad.

Vychutnavam si kakao, pravdaze nie zrna, to by bolo horke, len tu sladunku bielu duzinku. Zrnka sa vypluju, vysusia a predaju na kakao alebo cokoladu.

Kanoning, najdlhsi vodopad, ktory sme zlanovali mal 43 m. Na lavo odo mna sme sa smykali zo skaly, priamo dole asi 10 m.

Konecne do Ekvadoru! A prvy krat na juznej pologuli. Ekvador v spanielcine znamena rovnik. V hlavnom meste Quite sme mali perfektny couch. Spali sme u mladej Francuzsky, co pracuje s kolumbijskymi utecencami. Vystverali sa na mietny vulkan nad mestom a dostali spravu, ktora nas opat zaniesla na severnu pologulu, ale len hodinu od Quita.
Slovensko je jedna velka rodina a tak som dostala spravu od znamych, ze 2 slovenske devy (Dominika a Lucka z Blavy) sa potuluju po Juznej Amerike. Akurat boli na ekokomunitke a tak sme ich navstivili a zasli spolu na hory, kde samozrejme ako takmer vsade v Ekvadore v aprili prsalo. A tak nas rozburena horska bystrina nepustila na druhu stranu. Museli sme ostat n
ocovat na danom brehu a na druhy den rano voda klesla, kedze v noci sa pocasie trosku umudrilo.

Z hor sme sa spustili do mestecka Otavala, znameho tradicnym indianskym trhom. Ale viete si to predstavit, 3 baby stretnut sa v cudzom svete, kecali sme a kecali, plno spolocnych znamych. Aj sme o sebe davno poculi, ale prvy raz sme sa stretli az tu v Juznej Amerike.

Mimochodom, aby tych Slovakov nebolo malo. Vcera som uplne nahodou nenahodnou stretla skupinu plnu Slovakov z Buba a znameho sprievodcu, ktoreho som nevidela zo 5 rokov.

Dalsiu zastavku na Quilotoa loop, nadherny 4 denny okruh horami plnymi povodneho indianskeho obyvatelstva. Kopce plne policok a ludi i dobytka pracujucich na nich, zeny strikujuce pestrofarebne ciapky, deti hrajuce sa vsade navokol, hlboky kanon brazdiaci tuto nadhernu krajinu a vysoke sopky hrdo tyciace sa nad nou. Jazda na rannom aute prepravujucom mlieko, ktore stalo za kazdym rohom, bud kupovalo mlieko od miestnych ludi, alebo ho hned priamo predavalo, kto nemal dostatok. Nadherna krajina, len trochu privela dazda.

Odtial pokracujeme na juh, cesta lemujuca nadherne sopky s ladovcovymi ciapkami zname Cotopaxi ci Chimborazo (najvyssi vrch Ekvadoru, nieco cez 6000 m). Do mestecka Banos, leziaceho pod dymiacim vulkanom. Prijemne miesto plne sportovych moznosti. Vyskusali sme si kanoning, zlanovanie vodopadov, ten posledny 43 metrov dlhy previs bol najlepsi. Kvapky padajucej vody ta ovlazuju a pod tebou nadherna duha na strete slnecnych lucov a rozprasovanej vody na vsetky strany. Smykanie sa po skalnych toboganoch a skakanie zo skal do malych lagun horskych bystrin.

Ale asi najzaujimavejsie z celeho Ekvadora bol vylet do jungle. Z Banos sme sa vybrali do Teny a odtial volakde dalej. Dostali sme kontakt na jednu samansku liecitelku, s ktorou sme absolvovali cistiacu ceremoniu. V noci okolo 10 hodiny (tu je tma uz od 6 vecer :-( (po cely rok, kedze je to blizko rovnika), sme dorazili do indianskej komunity a hladali dom nasej 'znamej'. Uz vsetci spali, myslela, ze neprideme. Nechcela nas nechat nocovat na zemi v jej dome (kvoli komarom a kadejakym dalsim hmyzom) a ani na jednej posteli, a tak ona so svojou mamou a vnuckou spali spolu v jednej izbe a ja na jej posteli a Chris na posteli vnucky, ktora sa na druhy den trosku rozpadla ;-) predsa vnucka je o nieco lahsia nez on, ale dali sme to nejak do kopy. V noci po tom ako som zistila, ze so mnou je na posteli aj svab, som nemohla velmi dobre spat, stale nie som s nimi az taka kamaratka, hlavne ked su blizko mna. Rano sme sa vybrali na jej farmu, kde pestuje kopec liecivych bylin a inych plodin, taka mala prechadzka dzunglou. Len sme cumeli, ked sme videli ako sa 50-tnicka stverala po palmach a inych stromoch, aby nam dala ochutnat rozne plody. Susene tabakove listie visiace na tyciach dokola. Pripravili sme si chalupu na vecernu ceremoniu a vratili sme sa na obed, kde sme museli vyskusat nejake larvy ci cervy, pri druhej ma natiahlo, velmi som tomu na chut neprisla, ale nedalo sa odmietnut (natlak domorodeho obyvatelstva). Vecer sme sa vratili na jej farmu spolu aj s jej dcerou, ktora s jej dalsimi 5 detmi zije vo vedlajsom dome. Obe domacnosti plne zien, len medzi detmi sa najdu nejaki chlapci. Pri svieckach za hukotu dzungle sme vypili ayahuascu, ktora nas mala trochu precistit. Samanka spievala, fajcila tabak zabaleny v liste z platana, ocistovala nas metlickou z tabakovych listov. Casto sa stava, ze cloveku pride zle a tak ja som asi po pol hodine utekala 3 krat vonku (alebo zeby to bolo tou larvou co som zjedla?), vsetky zeny sme si to tam oznackovali, len Chris bol v pohode. A po par hodinach stravenych v tmavej chajde bez jedineho svetla sme sa pobrali spat dzunglou, len mesiac nam svietil na cestu.

Mimochodom v Ekvadore sme sa povacsine presuvali stopom, jednoduchy a rychly sposob prepravy, casto na korbe auta, vychutnavajuc si sibalsky vietor vo vlasoch a nadherne vyhlady navokol.

Navrat do Kolumbie

Za tych 7 mesiacov prace v Kolombii som toho nestihla vela spoznat a tak sa znovu vraciam, tentokrat vsak ako turista. V Bucaramange sme stravili par dni u skvelych ludi, ktorych sme spoznali cez COUCHSURFING (CS), ti ktori to nepoznate, skuste si to pozriet. Uzasna moznost spoznat lokalnych ludi alebo nadobudnut akekolvek rady, co sa tyka cestovania. Ak ste unaveni z neustaleho nocovania v hosteloch a stretania samych backpackrov, tak toto stoji za to.

Domaci nas viac menej donutili ochutnat miestnu specialitu, grilovane mravce. Mala som s tym trosku problem, ale dalo sa, chutilo to ako grilovana kukurica.

Momentalne sme v Bogote a vychutnavame si velkomesto.
Akurat ze v sobotu rano sa zobudime s neprijemnym zistenim (byvame u jednej znamej zo Skotska, ktora prisla do Kolumbie taktiez za ucenim anglictiny). Mali sme nocnu navstevu. Chrisovi, mojmu spolucestovatelovi, zmizol notebook s mnozstvom fotiek, ktore bol prave v procese zalohovania, to bolo radosti. Majitelovi bytu ukradli pocitac plny jeho prace a jeho kamaratovi Venezuelcanovi bundu s pasom, telefonom a klucmi od bytu. Co bolo neprijemne majitel bytu a ani nasa priatelka, ktora ma u neho prenajatu izbu, neboli cez vikend doma. Okrem nas tam npcoval len domaceho znamy a aby zakon schvalnosti fungoval, prave vtedy nas museli vykradnut. My sme si v izbe sladko spali a nic nepoculi. Zrejme podozrenie padlo aj na nas.

Ked sa tak stveram niekedy horami a mam uz toho dost, tak sa sama seba pytam, preco ma to vlastne stale bavi, ci nie je jednoduchsie sediet doma a citat knihu? Ale ako sa dostanem hore tak ten pocit stastia a euforie za to stoji.. ta nadhera a nahly prilev sily a energie, je to akoby droga, ktora ma stale zenie dopredu. A tak sme sa vybrali do narodneho parku El Cocuy a vysli sme na vrchol Ritacuba Blanco, co ma cez 5300 m, moja druha 5000-covka. Za jeden den sme vysli zo 4000 m az na vrchol a spat. Bola to teda namaha, myslela som, ze to nezvladnem. Ale ako nahle sme sa dostali na ladovec, tak sa mi slo o dost lepsie, chytila som svoj krok a po nejakej chvili som si oddychla a znovu. Chris siel uplne inym tempom, vobec nezastavoval, ale siel ovela pomalsie, tak sme sa vzajomne doplnali. Ja som si to vzdy nadbehla, pockala ho a medzitym oddychla. Citila som ako su kazdym krokom moje nohy tazsie a tazsie, avsak vzdy po oddychu som sa pomaly rozbehla. Nas vodca, skvely to chlapik si vysiel len v gumakoch a nevzal si so sebou ziadnu vodu ani jedlo.

Nechapala som, ja som pomaly pila ako tava na pusti. A to jeho lano, ktore pouzil (az pri zaverecnom vystupe na vrchol), bolo hadam zo styridsiatych rokov, kratke a stare. Na zaverecnu najtiazsu cast vystupu to ani nestacilo, ked nas len tak na strmom ladovci istil v tych gumakoch a v strede sme ho museli cakat, aby sa zase posunul, ziadne cepiny, keby aspon 1 mal. No teda mohlo to byt aj lepsie pripravene. Z 3 stran strme hlboke doliny a z tej 4., z ktorej sme prisli ladovcova trhlina vedla nas, takze keby sme sa smykli bola by to celkom dlha smykacka.

Po studenych horach sme sa znovu mali chut trosku ohriat a tak sme sa vybrali do puste Tatacoa, na juhu Kolumbie. Zapad slnka bol uzasny, maly ohnik plapolal. Fotogenicka zerodovana krajina.
Odtial sme sa presunuli do San Augustinu, znamej archeologickej lokality plnej starobylych kamennych soch. Sli sme na vylet za sochami na konoch, bolo to uzasne, moj kon chcel byt stale vpredu, tak si neraz pocvalal, aby nikoho nepustil pred seba. Len keby ten zadok tak nebolel po celom dni v sedle.
A na zaver po takmer 8 mesiacoch v Kolumbii sme vysli na vulcan Azufral, krater vyplneny tyrkysovou lagunou a dymiacou syrou zo vsadial.
Kolumbia je veru krasne rozmanita, vrelo odporucam.

Zerodovana Tatacoa pust.















Starobyle sochy v San Augustine, farbene prirodnymi farbami z kmenov stromov.

Venezuela (Konecne na cestach)

Hura na hory!
Po tej mojej 'dlhej' 7-mesacnej praci som sa uz nevedela dockat konca a hura cestovat trosku a opat na hory, zakusit slobody. Musela som urychlene opustit Columbiu, lebo uz dva dni som tam bola ilegalne, viza na staz mi skoncili.
A tak najblizsie kam sa da ist, spat do Venezuely.
Zasli sme do Meridi, mestecka vo venezuelandskych andach, odkial sme sa vybrali na niekolkodnovy vylet. Nadhera ako sa ekosystem menil z nadmorskej vysky 2400 m n.m. do vysky cez vyse 4000 m n.m. Prvy den sa tak rozprsalo, ze sme museli kampovat priamo na chodniku a stavat stan v riadnom lejaku.

Rano sme sa zobudili a v stane na jednej strane, ked ze sme boli z kopca voda, ale aspon ze neprsalo.
Okem Meridy sme vo Venezuele navstivili aj par znamych v Maracaibe, myslela som si, ze co v takom naftarskom meste mozte vidiet a stravili sme tam prijemny kulturny zazitok, zistili sme odkial pochadza nazov tohto statu, zo slova Venezia - Benatky. Venezuela znamena 'male Benatky' a prave v Maracaibe je stara stvrt s domami na koloch na spominanom jazere. Len tak sme sa tam motkali a vychutnavali pestrofarebne domy, ked nas zrazu pozvali do jedneho z ni ch, kde hrali tradicnu muziku. Po par pesnickach ma uz aj ucili tancovat.

Maracaibo lezi pri najvacsom jazere v Juznej Amerike. Avsak je dost kontaminovane kvoli tazbe. Nechapem, ze sa tam deti kupali.
V tom obdobi prave vrcholilo referendum o zmeneni konstitucie, ci prezident moze byt voleny dozivotne. A Chavez vyhral, zeby druha Cuba? Vraj ludia volili Si (ANO) aj ked nie celkom s tym suhlasili, ze by ich k tomu hnal strach? Nikdy nevies, Big Brother ta mozno sleduje.
Takmer vsetky ulice boli popisane cervenymi SI a modrymi NO (my sme fandili modrej, tento raz nam to nevyslo. Mozno inokedy? Neviem ci vsak bude nejake nabuduce??

Kolumbijski Indiani

Tento novorocny pribeh, je to sice dlhsi, ale uzasny zazitok, trochu smunty, ale realny a na zaver je i celkom vesely. Niektore informacie su celkom zaujimave.

Kedze boli sviatky mali sme par dni volna a sup ho do hor. Uz som fakt bola unavena z tepla a mesta. Sierra Nevada de Santa Marta, len 6 hodin od Cartageny. Pohorie relativne blizko venezuelskych hranic, ktore od mora siaha az do vysky cez 5770 m, najvyssie pohorie Kolumbie s prevysenim takmer az 6 km, plne indianskych kmenov, ktore doteraz ziju povodnym zivotom. Ale nie nesli sme az tak vysoko. Nahodou nenahodnou sme dostali cislo na jedneho cloviecika menom Coli, ktory zil niekolko rokov s indianmi. Mal byt nasim guidom.
Posledny den v roku sme chceli ist hore. Rano skoro vstaneme, ale Coli este sladko spi, ved sa opijal az do 4. rana. jeho zena na to, ved pojdete hore az na druhy den. My sme nastojcili, ze dohoda je stravit prelom rokov na horach a tak ked Coli nakoniec o 12 na obed vstal zohnal nam ineho guida, indiana Davida z kmenu Arhuaco, ktory bol na ceste domov.
Medzi sebou pouzivaju svoje indinaske mena. David nekracal ale utekal a my sme sa za nim plaholcili s batohmi az kvapky potu z nas kvapkali, kedze sme v Karibiku a vlhkost vzduchu je niekedy na nevydrzanie.

Nas guide David s Chirrinchi

Celou cestou popijal Chirrinchi, lokalny alkohol, v ktorom plavali nejake drobno posekane rastlinky, takze ked si sa napil, musel si este 5 min vypluvat kusky rastlin. Indianska osada, v ktorej sme mali nocovat a na druhy den stretnut nasho povodneho guida Coliho, bola vzdialena od dediny ich krokom 3 hod, nasim asi 5. Zacali sme o 1 poobede, pricom priblizne okolo 6 vecer sa stmieva. Cestou sme sa stavili v dome u Davidovej sestry, ze sa trosku osviezime v rieke. V ten den sme sa uz odtial nedostali. Mamo (akoby guru indianskeho kmena, vsetci maju pred nim velky respekt) nas odtial nepustil, ze uz je neskoro. Co sme na druhy den aj ocenili.

Dobry napad lodka urobena z plastoveho suda

A tak sme sa s deckami cvachtali v rieke, tancovali na hudbu akordeonu, bubnu a spievali, jedli lokalne jedlo. Polievka z juky, malangy (nieco ako nase zemiaky) a prave cerstvo zabiteho prasata. (okolo domu ich volne pobehovalo min. dalsich 10) My sme sa o maso radi podelili s detmi. Nebolo to velmi chutne a na ranajky to iste ;-( ale boli sme radi, ze nieco jeme, v hornej osade sme mali mat zabezpecenu vegetariansku stravu.

Stretnutie 2 odlisnych kultur

Polnocna novorocna zabava

Jedia velmi jednotvarnu stravu, necudo, ze vidno deturence s naduty bruskami. Rodina mala 9 deti, pricom uz deti mali dalsie deti a len jedna z nich studuje. Zakladku uz skoncila, teraz je na strednej. Samozrejme stale sa pomedzi popijalo. Jedna z ich prvych otazok bola ci sme priniesli nejaky alkohol. A my nic. Takze uz okolo 11 pri nadhernej oblohe posiatej hviezdami sa mama rodiny, riadna to zena, zrutila na zem a ´ozdobila´ to zvratkami. Volajako ju odtiahli do postele a oslava pokracovala dalej.
My sme nevedeli vydrzat bez kratkeho slofika ani do polnoci, kedze sme od skoreho rana cakali na nasho povodneho sprievodcu. Spali sme v jednej izbe asi cez 10 ludi, ved mali len 2 izby a kuchynu. Zavesili sme si nase hamaky (siete na spanie) a deti na nas zirali ako spime.
Po polnoci mal Mamu s nami rozhovor, kazdeho (boli sme 3) sa pytal nejake otazky a potom nam dal kratky prihovor a snurky s goralkou okolo zapastia, ktore maju sluzit ako ochrana, aby sme boli v horach v bezpeci. Vsetci indiani to mali na rukach. Amande povedal, ze je slaba a ze nemoze pokracovat zajtra, ze jej hrozi nejaka choroba, ale ze on ju za 30 000 pesos (+- 300 Sk) vylieci. Ta sa teda velmi nebavila po zbytok noci. Nie najlepsi zaciatok noveho roku.

Rano skoro sme mali s Davidom pokracovat, ale Mamu nas nechcel pustit, ze mame ostat dalsi den (chcel len z nas dostat viac penazi a stale bol v alkoholickom opojeni). David mal strach odist bez jeho povolenia a tak sme sli sami. Zaplatili sme mu nejake peniaze a zbytok az ked nas previezli cez rieku, kedze sme boli na nich odkazani.

Brodenie rieky, tu sme sa snazili najst kde chodnik pokracuje.

A tak sme skoncili sami v jungli, v horach, v ktorych vraj stale su miritales, gerillas (to su vraj ti zli), pestovatelia koky na vyrobu kokainu a neviem kto vsetko (tolko je tu tych vselijakych neoficialnych jednotiek, kto ma mat v tom prehlad. Cesta bola nekonecna, stale hore a dole, presli sme vela hrebenov. Nakoniec o 5 vecer sme dorazili do osady kmena Kogi. Cestou sme sa kupali v potoku, raz pobludili a stretali len indianov, ziadnych turistov. Mulice nalozene ich urodou s muzmi povacsine v gumakoch a bose zeny poslusne za nimi cupitali hackujuce svoje mochili (ich typicke kapsy cez pleco). Nechapala som ako to dokazu za chodu, ako vidia tie male ocka. Coli nas mal stretnut v osade o 11 rano, prisiel 10 minut po nas. Nikto neveril, ze pride, ved bol novy rok, urcite zase pil celu noc. Este ze sme mali list od neho pre rodinu lekarov, ktori sa mali o nas postarat, lebo inac by nas indiani neprijali.

Dalsich par dni sme stravili v osade, hrajuc sa s detmi, kupajuc sa v potoku, uciac sa o ich miestnych rastlinach a plodinach, spoznavajuc okolie a uciac sa o ich kulture.

Spolocne rodinne oberanie koka listov.

Muzi siju oblecenie, zeny robia kapsy, ktore nosia povacsine muzi (cez plece), zeny ich nosia prevesene cez hlavu a bud v nich maju dieta alebo nejake plodiny. Deti rozoznas ci je dievca alebo chlapec podla mochili (kapsi - chlapec), dievca goralky (volakedy byvaly zlate pred prichodom Spanielov, ktori im ho ukradli)Muzi maju v svojej mochile vysusene koka listy, ktore neustale zuvaju a pri stretnuti s druhym muzom si ich jednoducho ako symbol pozdravu vymenia. Taktiez tam maju taku tekvicku naplnenu bielym praskom a palicku v nej, co vraj symbolizuje zenu a muza. Najprv sme ich podozrievali ci to nie je kokain, vysvetlili nam, ze su to podrvene musle, ako zdroj vapnika. Pri usmeve su ich zuby takmer vzdy zelene od koka listov. Casto su bosi, alebo maju gumaky ci sandale urobene z pneumatiky a motuzu. Tradicne oblecenie je z bieleho platna, niektore kmene nosia na hlave take zvlasnte ciapky. Celkovo ich len v tomto pohori zije vraj cez 70 000 indianov, 4 rozne kmene. Poniektori ziju velmi tradicne a su takmer sebestacni, Niektori ziju od dediny vzdialeni niekolko dni chodze, takze schadzaju len muzi raz za 3 mesiace a zeny a deti aj niekolko rokov nezijdu. Su rozne osady od jedneho ci dvoch domov az po cez 1000 obyvatelov. Okrem osad maju svoje male farmy, kde pestuju urodu ci chovaju zvierata a v osade sa stretavaju len kvoli spolocenskym udalostiam, rieseniu problemov, skole ci doktorke. Skola a lekar je vacsinou len v najnizsie polozenych osadach a ucitelia a lekari su povacsine potomkovia Spanielov.

V den ked sme prisli do osady sa narodilo dieta, co bolo vsak smutne, ze nemalo hornu peru ani nos, jednoducho len dieru. Takze nemalo ako prijimat potravu. Nechavaju ho zit kolko vydrzi. Maju kopec deti, kolko len mozu. samozrejme nepouzivaju ziadnu ochranu a bezne maju prve dieta v 15. Cim viac deti, tym viac pomocnikov v rodine, od skoreho detstva varia, peru v rieke, pomahaju so svojimi surodencami. Kmene by sa nemali medzi sebou krizit, ale samozrejme, ze sa stava obcas. Kedze niektore kmene maju len okolo 5000 ludi, tak sa zrejme aj v ramci rodiny rodia deti.A preco sa to jedno narodilo bez nosa a celych ust? Tvrdia, ze za posledne roky to nebolo prvy raz. Asi pred 10 rokmi tu zilo vela pestovatelov koky na vyrobu kokainu, vidno cele plane v lesoch, ktore postupne zarastaju. Vlada vtedy zakrocila a postriekala to nejakou chemiou a tym aj kontaminovala rieky ci pody.

Tazko sa nam odchadzalo, deti travili s nami vela casu, hrali sme schovavacku, nahanacku a kadeco ine. Ku koncu nam Coli povedal, ze ich nemame nechat skakat po nasich hamakoch. Bolo vsak uz neskoro.
A tak sme zisli z hor dole a najblizsich par dni sme stravili skrabajuc si nase hlavy. Citila som sa dost trapne v praci pred svojimi studentami, ked som sa nevedela ovladnut a musela som sa poskrabat, ked ma vsi kusali, myslim, ze nic nepostrehli . Takze cely nas bytik sme si kupili sampony a cely vikend stravili vycesavanim si vsi a velkym pranim, co nie je najlahsia praca.

Kedze tu malokto ma pracku a nie je tu az tak vela pracovni, ludia si ju prenajimaju. A tak chlapik na karicke dovezie pracku, vynesie ju na 3. poschodie, par hodin je z kupelne bazen, pretoze ju naplnujeme vedrami, voda vyteka do sprchy a potom o par hodin pride a zase si ju odnesie. Take pranie to je hotova spolocenska udalost, cely byt je zainteresovany.
Ale aby toho nebolo malo okrem vsi sme mali aj dokusane tela. Neviem ci to boli blchy alebo piesocne musky, ci nejaky iny hmyz mame v posteliach, ale komare to neboli.
Konzultujem so Slovenskom, ze co mam robit, ak mam blchy. Jednoducha rada, musis si dat horucu vanu a poriadne sa v nej vycvachtat. Len som sa zasmiala. Po prve nemame vanu, ale len sprchu a po druhe teplu sprch .som za posledny rok mala len raz a to, ked som bola na Costa Rice. Nam tecie len studena voda z kohutika. Takze to nie je az taka uzitocna rada.

Blchy, vsi, komare, svaby ci mysi.. uz zacinam byt celkom odolna.. Jednoducho to patrilo ku kulturnemu zazitku, ktory bol vynimocny.

Mimochodom celkovo v Columbii zije ovela viac indianskych kmenov roztrusenych po celej Kolumbii, v horach ci v jungli. Niektori su viac asimilovani so spanielskymi potomkami ini ziju tradicnym zivotom.

Moje byvanie v Cartagene

Hola amigos,
dnes som sa rozhodla, ze vam napisem o tom, kde a ako byvam..

Par z Vas to pozna. Getsemani, najstarsia cast centra. Volakedy byvala vraj relativne nebezpecna ale dnes je to uz lepsie. Stale tu mozete najst zabudnute ulice plne odpadkov ci bezdomovcov. Avsak ina cast je plna hostelov a cestovatelov.
My byvame trosku v odlahlejsej casti v dome s pani domacou a jej 11 rocnou dcerou, ktore sa akosi stali mojou kolumbijskou mamou a sestrou a dalsie 3 izby su na prenajom, takze sme v 1 dome 9 zien, viete si predstavit. Ked to poviem nejakym kamaratom muzskeho pohlavia, hned nas chcu navstivit. ;-)
1 venezuelcanka, 2 cudzinky (moja spolubyvaju z Finska a ja) a zbytok columbijcanky. Samozrejme nerozpravaju anglicky, takze sme nutene rozpravat spanielsky.
Veru v nasom dome clovek nikdy nie je sam. A aj ked si raz za cas myslim, ze nikto nie je doma, nie je to celkom pravda.
Lebo kde tu zrazu prebehne myska, macka, svab ci mravce.
takze je nam veselo.

V tychto starych domoch je takmer vzdy v strede otvorene patio, kvazi jedalenska zahradka, a tak ked prsi, mame sukromny bazen, to je luxus co? :-)

Na zaciatku som mala celkom problem si zvyknut na nasu kuchynu. Prve dni som chodila bosa po dome, ale ked som videla ze okrem mna tam lezu svaby a mysi, zacala som pekne pouzivat sandalky. Ale uz som zase spat pri bosom chodeni, akosi som si zvykla. Doteraz som nezabila ani jedneho svaba, ked ich vidim vzdy im len poviem nech radsej nelezu na mna a nepreletuju v tesnej blizkosti a ze mozme byt ako taki kamarati ;-) ale pri komaroch sa neovladnem, ked za 5 minut mam 10 novych stipancov, tak uz ich zacinam capat len tak jedna radost. Niektore dni je to lepsie, ine horsie. Ale aj na to som si uz celkom zvykla, nohy obsypane chrastami z neustaleho sa skrabania. Obcas sa pozabudnem a pristihnem sa ako sa krcim v triede pred studentami a skraben sa pod stolom na chodidlach. Asi to neposobi najlepsie, musim si davat vacsi pozor ;-) a komarom v izbe sa neda celkom zabranit, lebo okrem klasickych okien mame okienka, ktore sa nedaju zavriet (panely s perforaciou, s urcitym vzorom), a tak par krat som sa zobudila na to, ze v noci na mna prsi a musim si presunut postel na stred izby ;-)
Co vsak uz bol vrchol, ked jedneho vecera (moja spolubyvajuca uz spala), som zrazu zacula vykrik a nahle dobehla dolu do kuchyne, zahalena len oblieckou s vystrasenymi ocami. Ze vraj na jej vankusi bola mys a hrala sa s jej vlasmi. Najskor som si myslela, ze sa jej to snivalo, ale neskor som tu mys videla vo vedlajsej izbe. No veru nemala som chut spat v tej izbe. Zrejme sme namali nechavat v odpadkovom kosi supky z bananov. :-(

Ineho pekneho dna si pridem domov z prace a zrazu pocujem jemne 'mnau'. Hned som vedela o co ide, lebo posledne dni som neraz nacapala macku v nasej izbe. Ale to sme mali otvorene dvere na terasu a tentokrat bolo vsetko pozamykane. Ona si jednoducho vliezla do izby cez okno, ktore sa neda zavriet. Bolo to spravene tak, aby to nebolo mozne, ale ona si vytlacilo jedno sklicko a sup ho. Otvorim si nasu skrinu a na mojom rupsaku macka so 6 malickymi, cerstvo narodenymi maciatkami. Jedno mrtve obalene v placente a tak som ich nejaku tu dobu pozorovala, az kym sa o tom nedozvedela domaca.

Akurat, ze som mala vela upratovania s mojim ruksakom a neviem ci vseobecne z vlhkosti alebo aj z toho porodu, som par dni na to zistila ze oba moje ruksaky a goracova bunda mi plesniveju, ej veruze z toho som radost nemala a dodnes sa neviem toho poriadne zbavit.

A naposledy co ma poriadne vytocilo. Bol den P prania. Gloria nasa mami kolumbijska perie kazdy vikend pre vsetkych. Vsetko okrem spodneho pradla. To si musime same, a ked som si tak raz sla prat, pozeram.. nejake dierky.. Pomyslim si, ze asi beriem velmi vazne tu cistotu a prehanam to, ze z tolkeho prania sa mi porobili dierky ale ked to bolo na viacerych nohavickach a len pouzitych a aj na novych, ktore som si ledva kupila tak som nechapala a pozriem lepsie do igelitky a tam si mravce holduju na mojom spodnom pradle. Dost nechutne nie?

Ma celkom dopalili, teraz si musim nakupit nove. Vobec by ma to nenapadlo.
Takze veru nikdy u nas nie si sam.
A to ze myska pobehuje po kuchyni, na to som si uz uplne zvykla, ale posledne dni je drzejsia. Vzdy vytrieli z pod chladnicky a minule mi prebehla cez bosu nohu, tak to som tiez nebola najstastnejsia.
A to za tuto ZOO platim priblizne okolo 2000 mesacne, takze na izbu to je okolo 4000.

Teraz si vazim co mame doma a nemyslim si, ze podnajom u nas je taky drahy, teda s urovnou to je neporovnatelne. Kolumbia a hlavne Cartagena vobec nie je taka lacna ako som si myslela, ked som tu sla.

A aby toho nebolo malo, tak minule na nasej ulici cez vikend bolo riadne rusno.
Ako vzdy ulice su plne ludi, velkych reprakov, z ktorych ide cele dni hudba, najma cez vikend, hrajuce sa deti a plno tulavych psov.
A jednu peknu 'pokojnu' nedelu sa jedna fenka harala a par psov ju pekne nasledovalo a nahanalo hore dole, az kym sa jej majitel nenastval a macetou jedneho zo psov nesekol a ten chudacisko tam s velkou otvorenou ranou na chrbte pomaly, ale isto umieral 2 hodiny, nieco cez 40 ludi sa nanho pozeralo rozruch, krv. On si smutne dychal s hlavou opretou o chodnik. Policia, ta ma ine starosti, ani kradeze velmi neriesi, maju tu dost vacsich problemov. Nikto nic nerobil, vsetci sa len tak prizerali az nakoniec majitel raneneho psa to nevydrzal a riadnou kudlou mu podrezal krk, nech to ma reku lahsie. Mala som dost sa na to pozerat.

Ej veru tito ludia tu ziju ine zivoty ako my v Europe.. Pomaly sa dozvedam od mojich dobrych priatelov ako boli volakedy v gangu, predavali drogy ci ich prevazali, kazdy ma v rodine, nejake tazke socialne pripady. Alkohol, nasilie, drogy, gangy, ponukanie prostitutok, kopec ciernych prachov, kazdy si pomaha ako moze.

Ale nemyslite si, ze sa stazujem, to nie uz som si celkom zvykla. Na zaciatku som teda bola trosku fajnovejsia, ale teraz sa nad tym len pousmejem, ze co asi take dalsie ma moze este prekvapit. Verim, ze toho je este dost.

Ale nechcem vas zase raz vystrasit. Proste taka tu je realita, ale samozrejme nie vsetci ziju takyto zivot, len si netreba zakryvat pred tym oci . Mnoho z tych ludi zmenilo svoje zivoty, tak preco im nedat druhu sancu?
Na druhej strane sa vsak Kolumbijcania, teda hlavne Costenos javia ovela stastnejsi, stale by len fiestovali a tancovali, pili ci smiali sa..
takze si vazme to co mame...

Panama

Po tyzdni v tichom rajskom mieste presun do Panama city.

Colon z oblakov.

Akoby hrozila apokalypsa, vzadu zuriace pramene, zeby Mordor. Colon je znamy tym, ze je vraj este nebezpecnejsi. Vsetci tam chodia za obchodom, za smelinarstvom. Lacna elektronika a vselico ine dovezene lodami z celeho sveta.

Kontrast medzi modernou a starou Panamou

Kopec ludi, nebezpecne zakutia. Citila som sa tam viac ohrozena ako v dazdovom pralese. Zlata dobra Cartagena, kde si skorymi rannymi hodinami kracam sama domov a kde okna v centre nemaju mreze. Pravdaze zavisi, kde clovek byva. V Paname mi nechceli dovolit po zotmeni ist samej nikde, dokonca aj pocas dna ma policajti zastavovali v niektorych oblastiach, co tam robim a ze ci nemam strach, ze by som tu sama nemala byt. Pravda je, ze som nebyvala v tej najlepsej stvrti.

Panama Viejo, potencialne nebezpecna stvrt

Co sa mi vsak na Paname city paci v porovnani s Cartagenou, par kilometrov za mestom su hory, narodne parky (napr. NP Soberania) je to kde ujst na vikend. A veru pekne su to zakutia, dazdove pralesy.

Hory v strede Panamy

Narodny park Soberania (len 50 km od centra)

Mesto je vsak dost znecistene, na plazach sa nekupe, bude to zrejme aj tymi tisickami lodi, ktore preplavaju kanalom. Akurat sa zacalo s prestavbou, nove cesty, lebo trafic je strasny a umely ostrov s najdrahsou obytnou stvrtou ci nove relativne ciste plazy. Uvidime ako sa to tu zmeni za par nasledujucich rokov.

Pestrofarebne autobusy zdobiaci niekedy fadne spinave ulice.

Prechadzka plazou

Konecne som si vyskusala sa pohrat s vlnami, par sa mi ich podarilo chytit. Len skoda, ze nebolo viac casu vyskusat aj skutocnu dosku. Na plaz sme sli az okolo 100 km od hlavneho mesta, kedze tam sa neodporuca kupat.

centrum celkom pekne, ale Cartagena ma rozmaznala, na nu sa maloco vyrovna v Latinskej Amerike.

Ruiny povodneho mesta, ktore bolo vypalene a z ktoreho sa ludia prestahovali do dnesneho stareho centra.

Panamsky kanal nebol az taky vynimocny. Aj ked je pravda, ze je to uzasna stavba a ze tam zahynulo neskutocne vela ludi pocas vystavby, ale ked na to tak hladite, vyzera to celkom obycajne, ako nejaka rieka. Lode boli vsak poriadne obrvoske, take som uz dlho nevidela a ta kolona cakajuca na prechod z Karibiku do Pacifiku ci naopak.

Cakajuce lode na povolenie prejst kanalom

Svetoznama stavba Panamsky Kanal, spojenie Ticheho oceanu s Atlantickym cez Karibske more.

Plavebne komory, v ktorych lode prekonavaju rozdiel v hladine.

Celkovo je Panama dost ovplyvnena Amerikou, ved tu aj pouzivaju dolare. Mc Donaldy, KFC a ine spolocnosti pripominajuce tak rychlo sa siriacu globalizaciu.

Ale aj napriek tomu hlavne juhovychodnej casti je stale pocetne zastupenie povodneho obyvatelstva. Nadherne ostrovy San Blas su obyvane len indianskym kmenom.

Zdrzala som sa tam vsak kratko, skoda, ze sa mi nepodarilo navstivit vzdialenejsie regiony. Praca volala spat.